Na tieto a mnohé iné otázky vedie ľudstvo siahodlhé debaty snáď už od nepamäti a výsledok? Kde je? Kam sa podel? Máme len hŕbu teórií, nepodložených "faktov". O čo sa teda jednoduchý tvor má oprieť keď tápe, keď má pocit, že je koniec???

    Nie, nenašla som odpovede hodné ocenení. Je mi ľúto ak ste si to mysleli. Len som sa aj ja, už po niektorý krát zamyslela nad obdobím ktoré trávime na planéte a môj záver - život ako taký ani neexistuje.

   Od samotného počatia sa plod v lone matky mení - vyvíja. No jeho dni sú už dopredu zrátané. V podstate ešte skôr, než sme schopný sa nadýchnuť, ešte skôr, než nám narastú prstíky, ešte skôr, než sa vie o našom pohlaví, sa nám kráti čas. Každou sekundou, každým úderom srdca, každým nádychom, každým krokom sme bližšie ku koncu. Koncu znamenajúcemu odchod od najbližších do neprebádaných končín. Odchod z tohto sveta.
    Teda, zomierame. Tak potom kde je život? Život = zomieranie. Starnutie, chradnutie až jedného dňa - smrť.

    Ako vôbec to neberte ako pasivitou nasiaknutý pohľad na život. Nie Hoci si uvedomujem, vyznieva to tak, no je to len ďalšia podivná úvaha komplikovaného tvora naplneného pocitom nepatričnosti do tohto sveta. Naše bytie je tak ľahko pominuteľné a preto nechápem zmysel úvah o konci sveta, lamentovaním na svetovými krízami, oplakávaním zničeného záhonu ruži. Toto všetko sú také malichernosti, hlavne keď si uvedomíte, že váš, môj a hocikoho plamienok môže vyhasnúť už o pár stotín sekundy bez toho, aby nás na to niekto alebo niečo upozornil. Naučme sa vážiť si každu milióntinu sekundy, každý úder srdca, nádych, poryv vetra strhujúci nám klobúky, slnečný lúč, každú snehovú vločku hladiacu líca, dažďovú kvapku máčajúcu stovky ramien...
   
    NAUČME SA ZOMIERAŤ S RADOSŤOU!!! :) 

(ja sa to svoje snažím užívať)
yours Niniel :)