Útroby zabudnutia
V žalúdku strapatého lesa,
tam, kdesi v hladných útrobách
nehostinnej krajiny,
len tiché zabudnutie plesá,
odhalí sa tomu, kto nemá strach,
tomu, kto otvorí noviny.
Rozostúpia sa ťažké skaly,
pohár zvlaží čistá voda,
žiadne mraky na nebi.
A tam, kde tučné tiene spali,
teraz svieži prameň pohľad hlodá,
smelá dúha život velebí.
Komentáre
tak toto mi teraz sadlo uplne maimalne
:)
Nonkre, Raven,
Netuším ako to bolo mierené,
Ketrin,
ehm,
Ja som len (vtedy) nevedela,
Ď. za usmernenie :-)
hanka
Hanka,
Kejti
No, ja ju chápem. Možno svojsky...
Takže... odhaľ :-))
Kati,
Tak možno to vyznie ako samochvála - no nech! :-))
Ono sa to ani nedá brať nejako radikálne inak, lebo atmoféru básne aj ju samú tvoríš ty... a celkom jasne.
Rada sa k nim vraciam. Niekedy ma vyslovene pochytí taká...nálada?, že si poviem Martinove básne...tak sadnem a čítam čítam... :-) Bohovsky to pomáha...
Katka,
P.S. Neboj, nebudem preto namyslený, nie som ten typ ;-)
Martinko - jasné, niesi...ani zďaleka :-)