V ten šťastný rok, keď sa Martina vydávala, ženil sa i Paľo. Týždeň po Martininom sobáši. Dievčinu si vzal o šesť rokov mladšiu. Sestru Marty, Ľubovej manželky. Opak Martiny. Blondína, útlučká s peknými modrými očami. Aj ich prvá dcéra sa narodila krátko po narodení Martininho syna.  A tak sa stávalo, že sa niekedy u babky s Paľom stretla. Nikdy Martinu neoslovil a radšej sa jej vyhýbal. Z priateľov akoby sa stali nepriatelia. Martina necítila nenávisť, už necítila krivdu. Bol to osud a proti osudu sa ísť nedá. 

Osud nám často pripraví aj nemilé prekvapenia. Jedno šťastie nadväzuje na druhé a ak príde i tá nepohoda a nešťastie, nasledujú po sebe. V deň, keď sa babke narodila posledná pravnučka, z 11, a pár dní pred narodením druhého prapravnuka, babka vyšla na priedomie, aby pozrela , či už ide Martina. Podlomili sa jej kolená a opustila ich  i ona, vo veku 86 rokov. Ponáhľala sa do nebeského raja za svojím mužom, za svojimi synmi  a vnukom. Martiny sa už nedočkala. V lete, keď najväčšie horúčavy boli, umrela i stryná. Jaro so sestrou a so švagrinou Martou smútili. Na pohrebe bola samozrejme i Ľuda. Bola i s Kallim. Deti dorastali a začali mať viac zvedavých otázok. Začali navštevovať i vlastného otca. Nevedel, ako sa k nim správať. Bol na rozpakoch. Jeho synovec Tomáš cítil od neho väčšiu lásku, ako syn Jarko a dcéra Terka. Terka sa veľmi podobala na Jarovu sestru  a k nej mala i bližší vzťah. Aj keď prázdniny nestrávili v rodnom dome, predsa ich v dolnom konci bolo častejšie vídať .

Martina sa s Ľudou, počas nekonečných horúčav jedného leta, stretli na kúpalisku. Nevyhľadali sa, lebo o sebe nevedeli. Náhoda chcela, že Ľudine deti rozprestreli deku vedľa Martininej. Najskôr myslela, že deti budú samé.  Predsa Jarko s Terkou dokázali na Ľudku dohliadnuť. Napokon prišla i Ľuda. Krásna, štíhla s prsiami stále vystrčenými v popredí. Stále priťahovala pohľady, nielen mužov. Bola dobre naladená. To celé popoludnie sa nedá zhrnúť do krátkeho opisu. Samozrejme, že spomínali a rozoberali: „Povedz mi, čo bolo v tom liste, čo si mala dať Petrovi I.“ Konečne chcela rozlúštiť Martina niekoľkoročnú záhadu, prečo Peter s Martinou slova neprehovoril. Ľude sa niečo zamihalo v očiach. Ďaleká spomienka a niečo, čo bolí. Ľuda pokrútila hlavou:      „Neviem, o akom liste hovoríš.“ Pripomenula som jej dávny večer, keď nahnevane Petra od mňa odlákala.                                                                               „Ja neviem, že by som mu bola dávala nejaký list. Nemýliš sa?“ Stále si nevedela spomenúť.                                 „Myslela som si, že žiaden neexistoval. Potrebovala si len zámienku, odlákať Petra.“ Nadhodila s úsmevom Martina domnienku.   Ľuda hľadela do zeme: „Ja som na teba veľmi žiarlila. Závidela som ti. Toľko chalanov sa okolo teba krútilo a mňa si nikto nevšímal.“ Akoby stále preciťovala zlosť. „Lenin sa išiel za tebou zblázniť! Ako sa jedoval, keď si povedala, že sa ti Kukura páči.“                                                                                                                                                         Martina sa zasmiala: „Lenin! Bože! Ako som sa na neho hnevávala. Stál si naprostriedok ulice a sledoval ma, ako sa s ostatnými rozprávam. Vieš, že ma aj s disky odprevádzaval? Lenže vždy bol ticho. Len ja som musela otázky klásť a on jednoslovne odpovedal a zasa ticho. Nemej rybe nikto nerozumie. Mala som ho rada, lenže on si hľadal len náhradu za Ľubu. Bol už sexuálne podkutý a ja som sa ním zaúčať nechcela a ešte s frcgumou.Potom  som mu  do prieku robila. Môj pobratim Jožko vedel, čo je vo veci a preto sme ho chceli „rozhovoriť“ . Zasmiala sa Martina.              „Ty si si ich nepripúšťala bližšie a ja by som si ich aj, a nemala som koho. Potom, keď som ťa vídavala s Petrom , ako sa Peter pekne smial, ako mu začali žiariť oči pri tebe, som doslova zúrila. Mama sa na mňa hnevala, že kamarátke šťastie neprajem. Hanbím sa za to, ale ako som mohla byť spokojná, keď som videla, že Peter ťa začal za ruku držať a ja som bola do neho zaľúbená? Býval na tvojom konci a ja som sa chcela k nemu priblížiť cez teba.“ Ešte i teraz sa Ľuda rozčuľovala. „Keď som vás raz večer videla spolu, za ruky sa držať, ako sa na hviezdy dívate a usmievate, najradšej by som vás vtedy bola od seba odtrhla. A tá retiazka, mi nedala spávať.“ Stíchla Ľuda a prstami prechádzala po vyležanej tráve.                                                                                                                                                                                     „A i napriek tomu, že si ho získala, stratila si ho. Osud ti Petra neprial.“ Nadviazala Martina. Ľuda pokrútila hlavou.            „To nebol osud, ale moja sprostosť. Moja pýcha. Moja mladícka nerozvážnosť, keď som si myslela, že kým bude jeden frajer na vojne, s druhým si budem užívať a on sa to nedozvie.“ Zmráštila čelo a v očiach, po toľkých rokoch, sa jej mihol smútok. „Veľmi som ho ľúbila. Uvedomila som si to, keď som ho nadobro stratila. Možno by sa náš vzťah ešte prebral k životu, keby sa nebola do toho zastarela Petrova mama. V malej dedine sa klebety rozprávajú o veciach aj takých, aké sa nestali. Ona prišla snubný prsteň pýtať.“ V očiach sa jej ligotali slzy. Martina vedela, že by nemala pokračovať a Ľudu teraz poľutovať, ale nevedela, kedy sa jej naskytne ďalšia takáto príležitosť sa s Ľudou porozprávať. A tak tvrdo povedala:                                                                                                                                                                                         „Nechápala som, prečo si sa tak rýchlo s Jarom vyspala? Jemu si najviac ublížila! Mala si myslieť na to, že bez lásky, z trucu, sa šťastný domov budovať nedá. A čo títo dvaja? “ Ukázala Martina hlavou na Jarka s Terkou. Aj ona sa tým smerom otočila.                                                                                                                                                                           „Deti nepociťovali žiadnu krivdu. Boli malé a potom som sa vydala za Kalliho a on im je dobrým otcom.“ Znovu rozpačito prechádzala prstami po tráve a bolo vidieť, že zvažuje, čo povedať:                                                                                                „ Ono je to ťažko na začiatku ošiaľu povedať, či to bude láska. Jaro mi v autobuse držiaval miesto a môjmu ubolenému srdiečku lichotilo, že má ďalší chalan o mňa záujem. Vieš, že mi Jaro krátko po svadbe povedal, že bol do teba zaľúbený? To ma ešte viac hnevalo. Stále si mala súbežnú cestu s mojim životom.“ Usmiala sa, ale ten úsmev nebol úprimný. Potom začala rozprávať ďalej: „Zo začiatku bolo všetko v poriadku. Keď som zistila, že som tehotná a povedala som to Jarovi, veľmi sa tešil a neváhal ani minútu. Ešte v ten deň sme to oznámili aj našim, aj svokrovcom a hneď aj dátum svadby. Bol to frmol a pokiaľ sme oddelene bývali, ani som si neuvedomovala, že budem manželkou, Jarovou. Po svadbe, keď som sa presťahovala, som začala pociťovať určité nepohodlie. Keby sme sa boli odsťahovali bývať do mesta, možno by naše manželstvo dopadlo ináč.“ Toto prekvapilo Martinu:                                                                                 „Ako ste sa mohli hneď odsťahovať? Veď Jaro hneď podal žiadosť o byt a predsa dostať ho zo dňa na deň nešlo. A bývali ste vlastne sami.“ Ľuda hodila rukou:                                                                                                                             „Bývali tam babka. Ani kričať som nemohla, čo sa Jara hneď zastávali. V noci som sa bála hlasnejšie vzdychať, len aby nepočuli, že sa milujeme. Potom sa ma ráno pýtali, čo som nahnevaná? Na nich som bola. Jarovi vždy stránku držali. Keď sa pýtal, prečo som neuvarila, lebo som mala varenia z roboty po krk a kríže ma boleli, hneď sa podujali mu navariť a posmievali sa mi, že ony prv aj na pole chodili, aj deti mali a aj uvariť museli. Jaro sa aj chleba a slaniny najedol, ale mne to začalo byť trápne, že kuchárka a variť sa jej nechce. Vieš, ja som zo začiatku si aj myslela, že ho ľúbim. Keď sa narodil Jarko, tak som si uvedomila, že ja ani Jara nemusím mať, že mi bude stačiť láska k dieťaťu. Neviem ti ani povedať presný dôvod, prečo som prvýkrát odišla. Keď som sa na Jarka dívavala, tak sa mi nahrnuli spomienky a túžby na Petra I. Mal to byť jeho syn. Jeho som ľúbila! Za neho som sa chcela vydať! A keď som odišla, nemala som sa vracať. Lenže Jaro stál ako najväčší nešťastník a mne ho bolo ľúto. Predsa bol otcom dieťaťa, ktoré som ľúbila. Lenže tá pohoda vydržala len krátko. Jaro možno myslel zo žartu, možno z obavy, ale ma podpichoval, že dúfa, že keď z roboty príde, že ma doma nájde! A ja som zasa chcela vyskúšať, čo spraví, keď znova odídem. Vtedy, keď sme varili ten lekvár a chytil ťa okolo pliec, som zasa žiarlila. Ja som neverila, že on mňa ľúbi, aj keď ma ľúbil! Na súde som videla, ako mu oči potemneli. Ako plakal! Ako päste zatínal, keď som povedala, že som sa za neho len z trucu k Petrovi I. vydala!“ Teraz bola vážna a aj smutná. Predsa, tie roky, keď bola šťastná s Petrom I.,  nešťastná s Jarom,   sa vymazať nedajú. Budú sa jej pripomínať v očiach svojich a Jarových detí.