Mám pocit, že sa rútim sama na seba. Nemám istotu v nikom a ničom. Úžasná kombinácia. V maximálnom objeme ingrediencií.

Mám zo seba zlý pocit. Mám pocit, ako keby som dobýjala ja jeho. Kamarát mi na to povedal, že však to je fajn, niektorí chlapi to potrebujú, nie sú všetci lovci. Ale ja tiež nie som lovec. Som možno bojovník, ale určite nie lovec. To kategoricky odmietam. Je tu v tom prípade nejaké riešenie?

Možno si to príliš beriem. Prosto sme sa dnes časovo nezhodli. Jemu končil tréning neskoro, a ja už som nemohla byť vtedy vonku. Ale aj tak mi pripadá, ako keby som to ja niekam tlačila. Nie on. Vlastne som to už chcela nechať tak. Pod náporom úplne nových zážitkov a ľudí vrámci tohto skvelého leta som naňho zabudla. BY som naňho zabudla, keby nepísal obligátne smsky. Bola som v poriadku. Až kým mi kamoška nepovedala, že jej vyslovene povedal, že ma chce.

Koľkú prázdnotu v sebe skrývajú aj tieto slová. Skrátená fráza. Buďme ekonomickí, šetrime peknými slovami. Neviem, či sa dá "chcieť niekoho" na duševnej úrovni. A tá je dôležitejšia. Pre mňa. Ach, ja stará konzerva. Mám pocit, že nezapadám do konvencií.

Nech je, ako chce, naštartovali ma. Zle, nedobre. Je šanca? A chcem ju? Chce ju on? More otázok. Ale skôr básnických. Zatiaľ. Znova prehrávané video v mojej mysli, čo všetko krásne sme spolu zažili.

Kamoška mi dnes povedala, že si len namýšľam, že som ja tá aktivistka. Že on je len príliš neskúsený, nesmelý. Lenže mňa už tieto argumenty nebavia.

Zlatko, je mi s Tebou fajn, ale zrejme bez Teba ešte lepšie.

C ya v septembri. A s chladnou hlavou.