Často premýšľam, čo by sa stalo, keby som nebola kričala. Určite by sme tu už neboli Bolo by to  lepšie – hovoríš – ušetrili by sme tisíc bezsenných nocí a prázdnych rozhovorov. Možno, keby som tu už nebola, bolo by všetko iné, lepšie. Ale to nemôžem vedieť, pretože som ešte stále tu.

Vlastne chcela som použiť nejaké veľké slová, aby všetko vyznelo tak trochu existenciálne. Miesto toho hovorím, ako viem.

Keby som nebola kričala, svet by bol tichší a dôstojnejší. Možno by sme tu už neboli. Nezostávali by sme zakliati a uväznení v tomto hrozivom čakaní.

Nečakaj. Hovoril si  a pritom mi dával nejasné, neisté prísľuby niečoho, čo by sa eventuálne mohlo stať, keby...som nebola kričala  Na druhej strane viem, že tak či onak by sa vlastne vôbec nič nestalo. Netrápili by sme sa mlčaním?

Hovoríš mi o dôvere, keď sám nikomu neveríš a snažíš sa oklamať skôr, aby si nebol klamaný. Zvláštne preteky.

Niekedy neviem, či práve lož nie je to, čo ma zachráni. Malé tajomstvo, ktoré bude len moje. Oči ťa prezradia, hovorím si a viem, že moje oči nevedia klamať. Mohli by mať ale tajomstvá a mohli zostávať stále zasnené.

Neverím ti , aj keď ma nútiš cítiť k tebe dôveru. Dá sa to? Môžeš ma prinútiť milovať? Nikdy sa neprestanem čudovať, čoho všetkého sme schopní, kam až dokážeme zájsť, aby sme sa zachránili? Čo všetko dokážem zničiť, aby som zachránila jeden život? Svoj.