Sadkajte si u nás...

Nočná cesta z letiska do mesta bola dlhá, široká, ale len pre bystrozrakých. Samá diera v pozostatkoch asfaltu nútila pozorného šoféra jazdiť nepredpisovo od ľavej krajnice po pravú na ceste širokej ako diaľnica. Trochu nás zneistilo, keď Volga s prívesným vozíkom, na ktorom boli naložené batohy s výstrojom odbočila z parkoviska pred letiskom napravo a my v mikrobuse naľavo. Nik nečakal, že by sme o našu batožinu mohli prísť tak rýchlo a jednoducho. Onedlho sme sa však s našou Volgou opäť stretli a idúc za ňou sme uzatvárali stávky, ktorý z batohov vypadne z kopcovito naloženého prívesného vozíka.

V meste už premenovali ideologicky nevhodné názvy ulíc, ale nie všetky tabuľky boli dôsledne vymenené. A tak sme bývali v súkromí neďaleko ulice K. Marxa.

"ulica" a dom Biškeku (miesto nášho nocľahu)

Majitelia opustili svoj rodinný dom a celá família si ustlala kvôli nám v letnej kuchynke na dvore. Dom dali k dispozícii nám. Spali sme v ňom na matracoch ponaťahovaných na dlážke s výhľadom na koberce, ktoré viseli na stenách. Kirgizstan je totiž jedna z tých krajín, kde koberce nie sú na chodenie, ale na pozeranie.

prepožičaná obývačka v Biškeku

V tomto dome bola tiež posledná možnosť posadiť sa.

Veď viete na čo myslím...

Nasledujúci mesiac sme si už nesadli ani raz. Nebola to síce klasická porcelánová misa, ale odklopná doska pripevnená na betónovom múriku, v ktorom bolo umiestnené čosi ako lavór s odtokom. Čudo však poskytovalo temer obvyklý európsky komfort. Bol to väčší luxus ako na Bishkek International Airport.

Tam bolo síce všetko na fotobunku, keramika bola z Talianska, ale museli ste to ustáť v kolenách na presne vymedzených šľapačkách.

Zolotoj fasan.

Na ulici K. Marxa stojí novopostavený minimarket s veľkou svetelnou reklamou Zolotoj fasan a s typickým obrázkom bažanta, tak ako ho poznáme zo zelených a hnedých pivových fľašiek.

Navštívil som ho, tešiac sa, že si odnesiem fľašku zlatistého hurbanovského moku, ale v obchode nemali ani "štuku". Spýtal som sa predavačky prečo nemajú naše pivo, keď na streche je jeho mohutná reklama.

 Začudovala sa, že Zolotoj fasan je pivo a ešte k tomu slovenské. Vraj také pivo nikdy nemali a nielenže nemali, ani ho nikde v Biškeku v obchodoch  nevidela.

Prečo teda majú na streche zavádzajúcu reklamu?

Ona nevie, reklamný neón vymyslel  majiteľ podniku, a ten tam práve nebol.

Vidím dve možné východiská z tejto situácie: buď začnú Hurbanovo dodávať do Biškeku svoje pivo, alebo hurbanovskí podnikoví právnici, ak nemajú práve čo robiť, začnú spor o zneužitie značky.

Samozrejme prvá možnosť by bola žiadúcejšia.

Ráno pre nás prišiel teréniak, aby nás prepravil do Karakolu

                         Som alebo nie som?

Menová jednotka v Kirgizstane sa nazýva som. Som dosť smutný, že hoci je vyspelosť Kirgizstanu a Slovenska podstatne rozdielna, kurz dolára je totožný. Kirgizská mena prezieravo nepozná mince. My nezadržateľne spejeme k inému extrému – okrem mincí nebudeme poznať nič iné. Namiesto mincí majú len akési papierové kupóny štvorcového tvaru. Že aj takéto peniaze v Kirgizstane jestvujú, som s prekvapením zistil až takmer na záver svojho mesačného pobytu. Kúpiť sa za kupóny nedalo nič – je to však pekný suvenír za štátne peniaze.

bezcenný polsomový kupón

opačná strana polsomového kupónu, na obrázku čosi ako turul, veď jedna z teórií vraví, že Maďari pochádzajú odtiaľto...

na bankovke Chan Tengri 6 995 m.n.m.

Zdroj fotografií:

PF