Už by si mala niečo napísať - takto vyzneli dnes slová môjho manžela.

Nemám na to dnes - odpovedala som.

Trápilo ma to. Ťažké dni mám, preto nemôžem písať, nemôžem tvoriť, nemôžem nič. Nemusím nič  - myslela som si.

Žila som tento deň v tomto presvedčení - mám právo takto hovoriť, lebo mám ťažké dni.

Potom som sa spamätala. Predvčerom zomrel môj sused. Žil pár domov od nás.

Každý každučičký deň sedával na lavičke. Žil sám. Pretrpel porážku. Nemal ani jednu nohu. Veľmi ťažko hovoril. Takmer nijako.

Asi pred mesiacom som si všimla ten smútok v jeho očiach. Dovtedy som prešla pomimo, zaujatá svojimi starosťami, a nevšimla som si ten pohľad. Nevšimla som si, že nemá ani jednu nohu. Nevšimla som si jeho maličký, chudobný dom. Nevšimla som si, že aj lavička, na ktorej sedí, nie je jeho. Je susedova. Nevšimla som si vôbec, že mám takého suseda.

V tých dňoch mi napadla myšlienka, že nemusíme ísť do Afriky, aby sme mohli pomáhať iným. Odniesla som mu koláč, s nádejou, že sa usmeje. Neusmial sa. Človeka, ktorý nemá nohy nerozosmeje koláč. Kým vyslovoval "Ďakujem" akoby sa húževnate snažil preukázať silu. Akoby chcel povedať "Nepotrebujem ľútosť".

O pár dní sa opýtal môjho manžela, že ako sa volám. Nevedel moje meno. Ja jeho dodnes neviem.

Včera som počula, že zomrel. Neodznelo to dedinou. Nebola to správa dňa. Médiá o tom nehovorili. Ani ja som o tom nevedela. Nebola som na pohrebe.

Nepotreboval môj koláč. Nepotreboval moju ľútosť. Potreboval, aby som ho poznala. Aby som poznala jeho meno...

Nemám právo hovoriť "Dnes na to nemám, dnes nemusím nič." Potrebujem spoznávať ľudí a dávať im nádej večného života. Potrebujem poznať ich mená, aby oni mohli poznať to Meno...