Horeli štyri sviečky na adventnom venci,

tak ticho, že bolo počuť ako sviečky začali hovoriť.

Prvá sviečka vzdychla a povedala:

,,Volám sa Mier.

Moje svetlo síce svieti, ale ľudia žiaden mier nedodržujú.“

Jej svetielko bolo čím ďalej tým menšie, až úplne zhaslo...

Svetlo druhej sviečky zakmitalo a sviečka povedala:

,,Volám sa Viera,

som ale zbytočná, ľudstvo nechce

nič o Bohu vedieť, nemá teda cenu, aby som svietila.“

Prievan zavial miestnosťou a druhá sviečka zhasla...

Ticho a smutne sa ku slovu prihlásila tretia sviečka:

,,Volám sa Láska.

Už nemám silu, aby som horela.

Ľudia ma odstavili na stranu.

Vidia len samých seba a žiadnych

Iných, ktorých by mali mať radi.“

A zhaslo i toto svetlo...

V tom vošlo do miestnosti dieťa.

Pozrelo sa na sviečky a povedalo:

,,Vy musíte predsa svietiť a nie byť zhasnuté!“

A skoro začalo plakať...

V tom sa prihlásila k slovu i štvrtá sviečka:

,,Neboj sa! Pokiaľ svietim ja, môžeme i ostatné

sviečky znovu zapáliť.

Volám sa Nádej!“

Zapálilo dieťa od tejto sviečky zápalku a

rozsvietilo znovu ostatné sviečky.

Plameň nádeje

by nikdy nemal

v Tvojom živote

zhasnúť...

...a každý z nás

by mal mať plamene:

MIERU,

VIERY,

LÁSKY

a NÁDEJE

neustále dodržovať.

                      MIER                        VIERA                    LÁSKA                    NÁDEJ