Premýšľala som nad slovami Derechury z ktoréhosi komentu. Vraj obdivuje,že som sa životom nechala poučiť, či tak nejako.. :)

A prišla som na to..

Všetko to má na svedomí moja sadisticko-masochistická úchylka. Áno.. sadisticky sa týram..  A týram sa hudbou.. :)

Na vianoce som sa obdarovala novým mobilom. Dotyková nokia, vraj Xpress music. Bol by v tom čert,aby Ell niečo také nechalo chladnou.. Nenechalo.  Začala som skúšať,čo to hrá a ako. A zistila som,že rádio hrá len cez slúchadlá..

Neviem,ako vy,ale ja slúchadlá a zvlášť štuplíky do uší neznesiem. A tak som bola nútená narvať môj nový fon pesničkami,aby mi to prehrával ako mp3 a pekne na reproduktor..

A vtedy sa to stalo. Dala som si doň všetky tie pesničky,ktoré mi pripomínajú veľa bolesti a rán.. Dala som tam všetko to,čo by som mala asi zniesť zo sveta.. Lenže.. ja som iná.. :)

A tak si to púšťam stále dookola a budujem si tak pancier proti bolesti. Musím uznať,že to pomáha.. Je marec a ja to už počúvam bez slz.. Pri niektorých skladách sa mi dokonca objavi mierny úsmev na tvári.. Teda..aspoň ja to tak cítim..

Len zabudnúť nejde.. A možno práve preto,som životom poučená.. že nezabúdam..

Aj keď.. mrcha život vie, že opakovanie je matkou múdrosti..