chodili sme ku prababičke do Betlanoviec. moja prababička bola už veľmi stará, mala 94 rokov keď umrela a to som ja mala asi sedem.

pamätám si ju už len ako chorú, ako ležala v svojej veľkej drevenej posteli. možno aj dačo rozprávala, neviem. ale určite niečo áno.

moja prababička bola za slobodna originál grófka Palugyayová. a bývali v Korunkách. ako prišli o majetok, nebudem písať, je to klasický príbeh hazardu a okrem toho, nie som si istá, či aj nie tak trochu prikrášlený a tak. nechcem si vymýšľať, aby som neklamala.

jej manžel bol riaditeľom miestnej školy, a mali sedem detí.

ale nie o nej som chcela. chodili sme do Betlanoviec na výlety so starým otcom a starou mamou dosť často. s prababičkou bývala dedkova sestra s manželom. na dome mali presklenú verandu, ktorá sa mi strašne páčila, lebo sa do nej dalo vojsť rovno zo záhrady. v pivnici sa im každoročne zdvihla spodná voda, podľa Hornádu, ktorý tiekol asi o svesto metrov ďalej. nikdy som nevedela, čo je to spodná voda, nevedela som to pochopiť. :)

oproti cez ulicu bývala mama akademického maliara pána Jozefa Majkuta. mali taký úplne maliličký domček a teta sa na dedka vždy usmievala, lebo ho poznala odmalička. vôbec, dedko poznal veľa maliarov, chodili sme ku nim na návštevu aj v košiciach.

no, a keď sa prešlo okolo jej domu dozadu, tak tam bol splav na Hornáde. o tom ale inokedy, lebo k Paľkovi sa nedostanem.

Paľko býval cez plot. Keď som sa postavila na vrchný schodík, videla som na ich dvere.

Bol to môj kamarát. Mal asi toľko rokov ako ja a sedávali sme u nich v kuchyni za stolom a hrali sme sa s bábikami. takými tými plastovými, ktoré už dnes nevyrábajú, čo mali mydlo a vaničku.

na dvore mali betón a dreváreň a cirkulárku. a vlčiaka. hnedého.

neviem, mám z toho taký uzavretý pocit stále..ani nie veselý, ani smutný, ale akoby pršalo a bolo pochmúrne a fúkal studený vietor. ono v podstate tam je stále zima.

no a keď prababička umrela, tak už sme tam tak často nechodili a raz, keď som prišla zo školy, to som ešte bývala u starej mamy, tak sa rozprávali, že asi sa nebudem pamätať na Paľka z Betlanoviec (neviem, prečo by som sa nemala pamätať), že ho rozrezala cirkulárka.

neviem ako som reagovala navonok, ale asi som sa nepýtala, lebo doteraz neviem , či to je pravda. ale vo svojom vnútri som to odmietla prijať ako fakt. lebo je to príšerná predstava.

odvtedy mám strach z píl. a vždy, keď nejakú počujem, spomeniem si na Paľka.

možno to pravda nie je.

a možno aj toto je jeden z dôvodov, že neviem mať veľa priateľov, lebo sa podvedome bojím, že ich stratím. tak mám škrupinku. aby to nebolelo.