Neverila som tomu,keď niekto tvrdil,že písanie je duševná očista.Ťažko sa mi začínalo písať.A teraz na mňa písanie pôsobí ako cibuľa.Po jednej šupke(myšlienke) ďalšia a ďalšia a čím ďalej,tým viac štípe oči,až napokon plačem.Ale sú to slzy úľavy.Ako keď v lete príde náhle dážď a síce sa hneváte že zmoknete ale viete ,že po daždi všetko ožije.Ako duša po plači...