Vo štvrtok som bola na majálese. Naprogramovaná vypnúť a len tak sa baviť, som s priateľmi prekročila bráničku pri internátoch, vystála radu na pivo a na všetky strany rozdávala úsmevy a pozdravy známym i povedomým tváram. Potom sa zotmelo v mysliach i na oblohe a ja som sa na chvíľu ocitla mimo davu s jedným kamarátom. Prenikavo mlčal a smutne pozeral okolo seba. Sadli sme si na obrubník a on povedal: ,,Vždy keď sa sem vrátim, mám zvláštny pocit. Toto mesto je zvláštne. Každý mladý človek tu fetuje, pije alebo fajčí. Celé je to tu akési dekadentné...“ V prvom momente som mu so smiechom odvetila: ,,Ale veď dekadentnosť zaváňa undergroundom a to predsa nie je zlé.“ Smutne sa na mňa pozrel a pokrútil hlavou: ,,Nie. Myslím, že na tomto nie je nič dobré.“ Zrazu som niekde pri srdci pocítila tiahu jeho slov. V okamihu, keď moje telo splynulo s tancujúcim davom ma ale táto úzkosť opustila. Uvedomila som si, že všetci sme na jednej lodi- my všetci sme stratená generácia...A je jedno, či hovorím o mojom meste alebo o inom. Tento druh dekadencie nie je geograficky ohraničený...

 

     Keď Gertrúda Steinová použila toto spojenie, asi ani netušila, koľko ľudí sa v ňom nájde aj po zhruba pol storočí. Ale možno sa mýlim. Možno už vtedy vedela, že tento prívlastok sa stane nadčasový. Možno vedela, že to, v čom pokračovala jej generácia a tak výrazne ďalej budovala v tej nasledujúcej (v generácií našich otcov a matiek) sa raz prevalí a zvrtne do vzniku novej stratenej generácie...

     Krútite nad tým hlavou? Pozeráte sa inam, len nie priamo? Zapchávate si uši? Zbytočne. Pravdou totiž je, že všetko to svinstvo, ktoré je okolo nás a ktorým sa naša generácia napcháva je tu kvôli tým, čo boli pred nami. A nielen to. Aký sme, ako sa správame, čo robíme a nerobíme, o čom hovoríme a čo skrývame, kam chodíme a kedy sa vraciame je ovplyvnené tým, akých nás urobili a kam nás vtesnali. Do tohto špinavého a polomŕtveho sveta (viete aké je ťažké žiť napríklad s vedomím, že raz, keď budeme mať vlastné deti, už nebude existovať 1,2 milióna druhov rastlín a niekoľko stoviek živočíšnych druhov?).

     A pritom zo všetkých strán počúvame, že to všetko sa deje len kvôli nám, pre našu lepšiu budúcnosť, pohodlie. Nik sa nás ale nikdy nepýtal, či to všetko skutočne chceme! Naopak, od malička sme počúvali stále dokola a dokola o tom, že práve pohodlie, život v prepychu, skrátka život lepší ako ten, ktorý nám predchádzal je to, čo by sme mali chcieť a dosiahnuť. A takto nejako začala vznikať tá ambicióznosť, bezohľadnosť a individualizmus dotiahnutý na samú hranicu, z ktorých sú niektorí z nás právom obviňovaný a vďaka ktorým sa postupne stávame dokonale asimilovaní voči okolitým praktikám a spôsobom života, komunikácie, vyznávania lásky, smútenia... Pritom je celý tento proces plný rôznych protikladov a paradoxov- motivujú nás vidinou krásnej, lepšej budúcnosti a pritom sa topíme v mori náznakov, znamení a dokonca i faktov hovoriacich o tom, že našej budúcnosti sa možno nedožijeme.

     A keď sa predsa niekto pokúša z tohto rozbehnutého kolesa vyskočiť, narazí na pancierovú stenu odporu, nepochopenia, sociálnej izolácie, chudoby,... Navyše, populácia starne a mnohí z nás sa asimilujú až hrozivou rýchlosťou (niektorí napríklad už v momente, keď im prezieraví rodičia ešte v perinke natiahnu na nohy značkové tenisky a okolo krku zavesia platinovú reťaz). A to málo z nás, ktorí sme ešte ostali mimo akéhosi spoločenského rámca, si jasnejšie než ktokoľvek iný uvedomujeme, že ten obrovský valiaci sa kolos už nedokážeme zastaviť. Už nie... Preto tá dekadencia... Chápete?!