Uffizi, David a pipíky

• „What´s a virtue, mom?“

+    „ Dunno, it (popis k obrazu) doesn´t say…“

Prechádzajúc sa po miestnostiach a koridoroch slávnej florentskej Galleria degli Uffizi a obdivujúc jej nadčasové krásno, mala som to šťastie vypočuť si zopár rozhovorov americky hovoriacej mamky (cca 50) s dcérami (cca 15).

Podotýkam, že nie som znalec dejín, že som doteraz nemala páru o tom, že existuje nejaký Giotto či Brunelleschi a že ma to donútilo sa zamyslieť nad týmto novodobým barbarstvom. V spleti najroznejších informácií, ktoré sa k nám dostávajú zo všetkých strán, akosi zaniká to, čo patrí ku klasickému vzdelaniu, povedzme všeobecnému prehľadu mladého vzdelaného človeka. Nie je takmer nik, kto by dnes nevedel o kmeni Navi, o World of warcraft alebo o How I met your mother… Tak o čom sa baviť s ľuďmi okolo mňa? Záujem mladých o filozofiu, umenie, históriu či kinematografiu nemám odvahu komentovať. Viem len, čo nás učili na dejepise na gympli. Mali šancu otvoriť nám dvere, prebudiť v nás záujem o kritické hodnotenie dejín, túžbu po stále širšom poznaní a súvislostiach. A ja sa dnes s odstupom 6 rokov pýtam: Pani učiteľky, páni učitelia, podarilo sa???

Nemám ambíciu hľadať vinníkov. Čítajúc si statusy mojich sestier a ich kamarátov na fb prichádzam na to, že ani velvetová revoljušn nenarobila prevratné zmeny a stále je 60 strán z dejepisu viac utrpením než investigatívnou a napĺňajúcou detektívnou prácou. Podobne sme na tom v literatúre, estetike, občianskej náuke…pokiaľ to zrovna neučí zaslúžilá pani učiteľka Sivá. Neviem, ako zhrnúť moje myšlienky…hádam len – prajem si, aby sme dokázali byť k sebe úprimní a na seba primerane nároční a nemuseli sa hanbiť za to, akými sme vo svetle dejín ignorantmi…

„What is a virtue, mom???“