Spomienky na 1. svetovú vojnu – média denne pripomínajú udalosti spred sto rokov. Odkrývajú z nich nielen súbory hrozných varujúcich údajov, odborno-vojenské aj spoločensko-politické hodnotenia, ale aj intimitu ľudských osudov. Stratené životy, nádeje, spretŕhané rodinné putá, siroty bez otcov, vojnové kaliky...
Ach, toľko, toľko nešťastia! Ľudia, nezabúdajte, pamätajte!
Ku smutnej, varujúcej storočnici prikladajú médiá ďalšie významné výročie – 70-e od Slovenského národného povstania. Vítam snahu o jeho čím objektívnejšie hodnotenie, lebo je očisťujúce. Potrebné. Iste aj preto, aby prinesené obete našli svoj zmysel. Aby ich antifašistické, mierové, ľudské posolstvo pretrvávalo. Prihováralo sa mladším generáciám. Prihováralo sa nášmu dnešku.
Za jedno storočie dve vojny – s hroznými, alarmujúcimi počtami obetí.
Poučenie z histórie – prečo platí tak málo?! Prečo sa nám opäť – z obrazoviek televízorov, z denného mediálneho spravodajstva pripomína vojna ako súčasnosť? Sýria, Palestína, Izrael, Ukrajina ... nové a nové počty útokov, bojov a strát na ľudských životoch.
Pravda na jednej strane nie je pravdou na druhej? Keď útok, tak aj odveta? Veľké heslá – veľké ciele!?
Ale aj veľké ľudské zúfalstvo – strach o život detí, strata domova, zranenia... smrť...
Má ešte život človeka nejakú cenu? Vedeli by o ňom, o nej rozprávať ženy, keď sa im narodí dieťatko, vedci - výskumníci, ktorí hľadajú ochranu ľudstva pred zhubnými ochoreniami, lekári, keď bojujú o záchranu vždy ďalšieho a ďalšieho života.
Lenže ako nájsť dostatočne účinnú protilátku voči vojnovej, bojovej, seba zničujúcej rakovine ľudského nepochopenia, útlaku, fanatizmu, mamonárstva a čoho všetkého ešte, čo robí z človeka, národa, etnickej či náboženskej komunity zloduchov a netvorov?! Vraj iba bojovníkov za vyšší cieľ? Ale prečo je potom mnohokrát rukojemníkom, obeťou neznámy nevinný človek? A keby len jeden –
Všade okolo nás spieva leto – horúce, pestrofarebné, prázdninové. Človek by sa mal tešiť, užívať si? Lenže v dennom spravodajstve stále prichádzajú neradostné správy. Nie sú to len stručné informácie, sú to smutné posolstvá o premárnených, spretŕhaných ľudských životoch. Obetiach. Napríklad najnovšie na Ukrajine v troskách zostreleného lietadla. Žiadni vojaci, žiadni povstalci – obyčajní ľudia, ktorí si vybrali cestu lietadlom –
Zmarená cesta
Pretrhnuté životy
Rozlomené sny
aj práca napoly
V osudnej chvíli
krutý, drsný cieľ
Vyvracia človečenstvo
- s koreňmi.
V záujme čisto svojom?
V mene čohosi?
Naslepo zaťal
démon vzdoru
Svedomie, srdce,
zodpovednosť?
Už dávno nie sú spolu.
Poddali sa naslepo?
Alebo vejú naoko
ako zástava?
Kde tu má miesto
prostý ľudský osud?
Denno-denne
šach-mat dostáva.
Neviem sa zbaviť smútku ani otázok, prečo je v našom svete toľko nespravodlivosti, toľko pohŕdania najvzácnejším darom, akého sa nám dostáva len raz. Nestačia prírodné katastrofy, my, ľudia, pridávame svoje vlastné. Kedy s čestnými a kedy s nečestnými úmyslami? Dajú sa vôbec ospravedlniť? Majú nato ich aktéri právo?
Ku kvetom a sviečkam, ktoré na mnohých miestach kladú ľudia na znak smútku za zmarenými životmi, pridávam svoju – aj keď len takúto – pomyselnú.
Komentáre