Je 4. augusta, do konca prázdnin zostávajú štyri týždne – smejeme sa s vnukom nad zhodou čísel. Práve sa chystáme na ďalší z prázdninových výletov. Tentokrát nám nebudú stačiť naše nohy a kolesá auta, pridá sa ešte niečo iné –

 

            Zavibrovali motory, výletná loď Martin sa vydáva na jednu zo svojich pravidelných plavieb. Sedíme vo vnútornej hale?, sále?, kabíne? – hľadám najsprávnejší názov tohto priestoru lode. Na hornú len prestrešenú palubu sme sa nedostali, všetky miesta s výhodným výhľadom obsadili šikovnejší a či skorší? pasažieri.

            Vnuci a starí rodičia, rodinky s deťmi – väčšina pasažierov spadá do tohto popisu. Vidno, sú prázdniny, tak prečo nie výlet loďou po Dunaji? Hoci len z Bratislavy po Devín. Už sme v predpísanej plavebnej dráhe a sledujeme obidva brehy Dunaja. Podplávame popod Novým mostom, obhliadame Hrad aj komplex budov patriacich k slovenskému parlamentu. Práve sa stretávame s ťažnou loďou. Tlačí pred sebou dva nákladné člny hlboko ponorené do vody...

            Popúšťam uzdu fantázii a predstavujem si brehy Dunaja v čase, keď sa plavila po rieke chýrna paroloď Carolína. Alebo loď, na ktorej pricestoval do Prešporka H. Ch. Andersen... A čo vodné mlyny a malé rybárske člny? Ale to by som zablúdila už poriadne ďaleko...

            Však cudziu reč počuť aj teraz. Pri vedľajšom stole sedia a debatujú turisti po nemecky, za sebou počujem angličtinu. Vidno, Devín je dodnes veľké turistické lákadlo. A plavba po Dunaji? Veru, zaujímavejšia „podívaná“ ako z okien autobusu alebo auta.

 

            A zrazu mi je ľúto, že sme len na takej priemernej výletnej lodi. Keby bola lepšie vybavená, určite by sa ozval z ampliónov príjemný hlas kapitána lode. Privítal by nás na palube a potom by ho vystriedal iný, možno mäkký altový hlas, ktorý by v jednom, druhom i ďalšom jazyku posielal k našim turistickým ušiam informácie, hodné takejto plavby. A možno by potom zaznela aj priliehavá hudba alebo piesne venované Dunaju.

 

-    Babi, pozri, prší!

 

Naozaj, na okenných tabuliach sa objavili drobné kvapky. V tenkých šikmých čiaročkách stekajú po skle. Čo to má znamenať?! Podľa včerajšej predpovede počasia má byť dnes slnečno a teplo! Až na večer boli hlásené možné prehánky. Ako je to možné, že prší už teraz?!

Dažďa pribúda, voda Dunaja je sfarbená na okrovo, prevaľujúce sa vlny sú od dažďa celé vybodkované. Viacerí turisti z vrchnej paluby schádzajú sem, do krytého priestoru, niektorí si pri bare objednávajú teplý čaj. Mladá barmanka v študentskej športovej mikine a rifliach viac debatuje ako obsluhuje, veď načo sa náhliť? Je leto –

 

Rozmýšľam, čo budeme robiť, keď loď pristane? Ísť na Devín pod dáždnikom – to som naozaj neplánovala!

A ani som nemusela. Kým naša loď nabrala pristávací kurz, dážď prestal. Hľa, už hľadá slnko medzi vypršanými oblakmi voľné okná. Ideme od prístaviska známou cestou a onedlho už prechádzame vstupnou bránou do areálu hradu, kráčame po vydláždenej cestičke k prvým vykopávkam a k prvej informačnej tabuľke.

Trávnik, pripomínajúci bujnou kvetenou horskú lúku, svieti vodnými kvapkami. Slnečné lúče pretvárajú kvapky na drobné žiariace brilianty – pohľad na ne je úchvatný.

Stúpame čoraz vyššie, múry mohutného hradiska sa k nám približujú, zdá sa, že čiahajú pomyselnými dlaňami až k roztrhaným oblakom na modrej oblohe. Zastaneme a obraciame sa späť. Otvára sa nám široký pohľad do krajiny, rozvlnenej, čiastočne zalesnenej, s červenými strechami domov na dne údolia. Človeka sa nevdojak zmocňuje nadnesený pocit voľnosti, akási neurčitá radosť a bázeň zároveň.

 

Dôkladne vydláždená cesta nás privádza ku hradnej studni. Počúvame krátky výklad lektorky a potom – podľa jej pokynov – počítame sekundy. Začíname momentom, keď vylieva do hlbín studne za hrnček vody: Jeden – dva – tri... – sedem – zo studne sa ozýva, spolu s ozvenou hlasné čľapnutie. Vyliata voda až teraz dopadla na hladinu a rozčerila ju. Veru, poriadna hĺbka!

Ale nás už priťahujú obvodové múry hradiska a hlavne nezabudnuteľný výhľad spoza nich do šíreho okolia – až za hranice...

Pozorujeme z iného miesta rieky Dunaj a Moravu, ako sa vzájomne zdravia a objímajú. Vody Moravy majú inú farbu, iné tempo toku ako Dunaj – chvíľu je onen rozdiel evidentný. Ale naozaj iba chvíľu. Vodná hladina už nie je mútna, iskrí slnečným jasom na svojich vlnách, aspoň čiastočne na ne preberá odraz modrej letnej oblohy.

           

            Túlame sa po rozľahlom hradisku, čítame texty na zabudovaných stélach – s uspokojením si uvedomujem, ako dôkladne sú tieto vzácne zrúcaniny zakonzervované. Možno nadlho odolajú zubu času!?

 

            Aha, vchod do výstavnej siene! Čo v nej nájdeme? Deťom sa veľmi nechce do ďalšieho spresňovania historických údajov, ale toto je iné! Výstava hovorí o spoločenských hrách – šachu, dáme, mlyne ... aj Človeče, nezlob se ... tu má svoje historické vysvetlenie. Človek by neveril, odkiaľ sa vzalo? A deti? Už sedia pri hracom stolíku a hrajú mlyn. Kto len vyhrá???

            Aký podarený nápad! Spestriť a možno trochu aj „nadľahčiť“ historické poznávanie. Veď dejiny nie sú len o hrdinstve, vojnách, kráľovstvách. Sú aj o bežnom ľudskom živote... o velikánoch aj o maličkostiach.

            Poberáme sa späť. My, dospelí, rozvíjame debatu, priliehajúcu k danému historickému miestu, deti veselo hopkajú pred nami a počítajú, koľko krokov vedie od jednej zákruty po ďalšiu. Stále stretáme skupinky turistov, kráčajúcich opačným smerom. Na malú chvíľku sa spoločne pristavujeme pri soche Slovanskej devy. Pani Cvengrošová jej vtlačila do tváre vážny, možno aj trochu smutný pohľad. Alebo odhodlaný? Snáď preto, že je tu jedna – jediná?...

 

            A už sme dolu pod hradným bralom. Ako správni turisti obzeráme sa po stánkoch so suvenírmi a potom po ponuke jedál aj po ďalších turistických službách. Sú, aj keď nie prvotriedne. Radšej neporovnávame s neďalekými turistickými miestami na rakúskej či maďarskej strane. Keby sme porovnávali, bolo by nám smutno. Hanba celkom nie, ale smutno rozhodne áno. Devín je síce veľkolepá historická pamiatka a nádherná prírodná lokalita, avšak turistická jednička to ešte dlho nebude.

 

            Výletná loď Martin nás odváža späť do Bratislavy. Dolu prúdom ubieha plavba omnoho rýchlejšie, aj počasie sa vylepšilo do krásneho letného popoludnia. Tíško rozprávam našim deťom povesť o Panenskej veži. Tú z knihy M. Ďuríčkovej o láske rytiera Mikuláša a panny Margétky. Vraj po nej dostala vežička svoje pomenovanie.

 

            Nuž, dovidenia, vznešený Devín! Našťastie, my, Bratislavčania máme k tebe blízko.