Rodičia
02.01.2011 17:55:57
Sú to len bezduché stvorenia, ktoré sa narodili len preto, aby prikazovali, rozkazovali, nakazovali a určovali scénar nášho života. Keď však obrátime mincu, vidíme láskavé mamičky a pravidlá určujúcich oteckov.
Vždy, keď na mňa vreštia za akúkýkoľvek maličký prešľap si kladiem otázku: Robia to naozaj pre moje dobro? Z jednej strany mám na nich neskutočné nervy za to, čo si vôbec dovoľujú zvýšiť na mňa tón hlasu a najradšej by som ich zabila. Doslovne. V duchu im nadávam do najrôznejších vecí od zvierat až po pohlavné orgány. Čokoľvek čo v tej chvíli povedia obraciam proti nim a ešte viac ich nenávidim. Nenávisť sa vyvrcholí, až keď vojdem do svojej izby a dverami tresnem stelesnenou zlosťou a hociktorý z rodičov ešte naletí do izby a naďalej vrieska ako zmyslov zbavený. Vypadni, vypadni, no tak už vypadni do riti! Také a podobné vyrazy sa mi výria hlavou a som úplne bezmocná. Schuti by som im to vykričala do toho skazeného ksichtu, ale nemôžem. Nemôžem, lebo by to skončilo zle. Musím sa zdržať, ale jeho hlas mi natoľko dvíha tlak, až neviem čo mám robiť. Keď už konečne vypadne z izby, som tak vynervovaná, že rozbíjam všetko naokolo, búcham, trieskam, jačím ba dokonca aj plačem. Mysľou mi lietajú tie najrôznejšie spôsoby, ako ich zabiť. Škrtiť, kopať, podrezať, obesiť, zadusiť, zakopať pod zem a bude pokoj. Nakoniec si pustím prehrávač a som v inej dimenzii. Vlastný svet. Bez pravidiel, bez rodičov...hotová anachia... Z druhej strany je to také isté...len keď si uvedomím, aké hrozné veci robím. Nadávam na nich, rozmýšlam ako ich zabiť, mám ich úplne na háku. Ale predsa, sú to moji rodičia- tí, čo nám dali život,tí, čo sa o nás dlhé roky starali,tí, čo sa pre nás obetovali. Noa?! ...poviem si, moje správanie je zapríčinené ich vinou! Inak dosť odstrašujúca predstava, že toto by výrilo v hlavách vaších detí...
Komentáre
áno
toť rozdiel generačný..ukľudnovať sa začni..
je to ťažké - viem bolestivejší je údel žien..
oni cítia /ešte/ zodpovednosť za tvoje činy-bo milujú ťa..ved-kto by mal iný..??
a majú strach..a cítia..že názory ich sú "na stenu hrach.."
ja to viem..som z generácie starších žien..
plynúci čas-udobrí vás..nájdete cestu k sebe zas..
želám ti to
pat
Ľudia sú papagáje.ˇÁno, opakovacie papagáje a keď len trošku popátraš, zistíš, že ti rodičia dávajú to, čo sami dostali. Ako vidíš, prežili to, len si neuvedomujú, že ty si citlivejšie stvorenie a tebe to ubližuje. Jediné, čo ti môžem poradiť, je, že im never! Never, že by si bola sprostá, never, že si zlá alebo škaredá! Nie si, si nádherná mladá bytosť a to ich sere, predpokladám, že ešte aj počítač bude pre nich španielska dedina... a hlavne, akonáhle skončíš strednú školu, prec sa z domu! Ak to nespravíš, ako som to nespravila ja, zožerie ťa to úplne... a potom im odpusť, lebo v svojej hlúposti si neuvedomujú, ako veľmi ti ubližujú...:-))
Ďakujem
matahari- Ďakujem, za podporu...Určite po strednej odídem, a budem sa snažíť odpustiť :) Ďakujem
Môžem len súhlasiť s tetou :D (cha to teta máš za trest) -
Síce zopárkrát padneš na hubu a bude to bolieť, ale ten pocit slobody, a že si zodpovedná sama za seba sa nevyrovná ničomu inému (a počkaj aké to bude, keď budeš neskôr zodpovedná za niekoho iného)... a potom možno aj zabudneš, že si chcela niekomu odpustiť, ale zrazu ho pochopíš... ;)