Dnes som po dlhej dobe schytila gitaru. Nie som žiadny profesionál, vzdala som to skôr, ako som dostala z gitary prvé vysvečko. Ale niekedy je fajn si zabrnkať len tak, neprofesionálne. Keď vás nikto nepočuje.

Hrala som si Matku od Tublatanky. Zrazu došla tá moja mama. Že či by som náhodou nemala ležať v posteli, keď som chorá. A keď nie, nech si aspoň okolo seba upracem, kto sa má na to pozerať. Tichý povzdych. Moje živé táborákové spomínanie muselo skončiť. Prečo sú tie steny také tenké.

Velhartice, dedinka na krásnej Šumave, rok 2006. Spievame si, gitaru si podávame. Len ten táborák chýba. Naštvem sa, čo je to okolo mňa za neschopných chalanov a mužov a chytím to do rúk sama. Nakoniec im to dojde. Otváram svoj masívny žltý spevník. Zabral mi skoro polku môjho 75 litráku. Nepoznajú IMT Smile. Nakoniec sme našli nejakú spoločnú cestu, pomocou analógiou k ich populárnym Chinaski. Najväčší úspech mal ako vždy Nohavica. Táboráková klasika. Kto nepozná, nech sa dá vypchať. Alebo nech sa naučí. Spoznávam aj pár Krylových piesní. Sú tu aj klasické trampské pesničky, ako Ruty, šuty, Arizona, Severní vítr, Stánky, Holubí dum, Tisíc mil..


Nič nemôže nahradiť chvíle tak ďaleko od civilizácie, v roztrhaných rifliach a kanadách a s gitarou v ruke. Oči hypnotizované praskajúcim táborákom, rozhovory úprimnejšie ako hocaké iné. Nič nechutí lepšie ako čaj uvarený v poľnej rádoby kuchyni a nikde nie je viac čučoriedok (našim milým čechom trvalo pár rokov, kým sa prestali na tomto slove smiať) ako v lesíku pri našej lúke.

Naozaj nie. Bude mi to chýbať.