„Zdáš sa tak prázdny, ale vôbec tak nevyzeráš, ja viem že nie si. Kde zdanlivo nič nie je, tam je toho najviac... Čo na to povieš Bender?“ sklonila hlavu z hviezdami posiatej večernej oblohy a usrkla si zo zaroseného pohárika “Jacka“. Bender jemne zavetril ušami svoje meno a spolu s ňou bez najmenšieho pohybu ďalej sledoval posledné pozostatky slnečného dňa nad korunami stromov neďalekého parku. Horúca augustová noc, soľou nasiaknutý vánok pobrežia a myšlienkové pochody nekonečného maratónu vo Veronikinej hlave. Jediný spôsob, ako si naplno užívala večnej samoty. Sobotný večer začal a ona potrebovala konečne vypnúť, nahodiť šetrič a dočasne zabudnúť na všetko dôležité. No nedalo sa, nevedela to. Telo odpočívalo na letom rozpálenej terase zaliatej šerom nastávajúceho večera, ale myseľ blúdila po chladných chodbách laboratória jej posledného príbehu. Písanie, pes, tma a nekonečné chvíle samoty boli tie posledné veci, čo tejto žene ostali. Nevadilo jej to a nakoniec si aj zvykla. Zamilovala si to. Nikdy nemala potrebu urobiť niečo iné, aby zmenila to čo má. Na osud neverila. Vedela však, že inak to byť nemôže.

 

Bola príliš vnorená do svojich meditácií a zvoniaci telefón začula až po chvíli. Prenikavé zvonenie sa šírilo celým bytom a ona ľahostajne vyčkávala kým stíchne. Nestíchol.

    „Idem, kriste veď už idem,“ zakričala na nezvyčajne otravný mobil a bez toho aby zistila identitu človeka na opačnom konci zdvihla: “Áno Erika počúvam ťa!“

„Ako si vedela? Volám z nového čísla,“ zaznelo v slúchadle.

„Sestrička, jedine ty dokážeš vyzváňať tak dlho, kým je človek donútený zdvihnúť ti to,“ odpovedala jej jemne otráveným hlasom.

„Na rozdiel od teba sestra, sa aspoň ozvem! Už ani neviem, ako vyzeráš. Vieš napadlo ma, že by sme mohli niekam vybehnúť a poklábosiť. Veď vieš o živote a témach podobných,“ zachechtal sa slúchadlový hlas. „Vlastne už som aj rezervovala stôl, môžeš dnes o deviatej?“ 

„Erika, mala si na mysli pokecať o svojom živote a témach jemu podobných,“ prekrútila oči a sledovala vo vánku plávajúcu záclonu na terasových dverách. „Mrzí ma to sestrička, ale dnes to zrejme nepôjde, musím ešte dokončiť isté pracovné záležitosti, ktoré nepočkajú,“ dodala Veronika.

„Ách áno, to som presne vedela, ty a tá tvoja práca. Aspoň keby to za niečo stálo, pozri sa na seba! Je z teba ešte väčšia troska, ako keď si šňupala. Vtedy si aspoň žila svoj život, teraz ho už iba hľadáš niekde, kde ani nevieš či je. A stavím sa, že aj tak nič nerobíš. Sedíš na terase a nadájaš sa whisky,“ v slúchadle dozneli rezonujúce výčitky.

„Erika, choď do čerta!“, zavesila a pretrela si slzami zvlhčené oči. „Krava sprostá, prečo som to zodvihla? Ja viem najlepšie čo chcem a tá blbá novinárka mi nebude robiť zo života posratú reportáž.“

Zahodila mobil do tmavého priestoru obývačky a v zrýchlenom úsilí dostať sa k fľaši na terase zakopla malíčkom o nohu stolíka. Zhodila vázu dávno mŕtvych kvetov a neporanenou nohou stupila do jej roztrieštených pozostatkov na dlážke. Krv a smradľavá voda z vázy jej pomaličky zalievali chodidlá. „Kurva ...“

Veronika sa v nedeľu poobede prebrala na jej “pracovnej“ terase s nezvyčajnou bolesťou hlavy, ofáčovanou ľavou nohou a fialovým nechtom na pravej. Aj keď si začala nejasne spomínať ako prišla k posledným dvom zraneniam, nešlo jej do hlavy ako mohla ostať vymknutá na terase. Podišla k presklenej stene a všimla si za ňou pozorného, a udychčaného pohľadu Bendra s jednostranne vyplazeným, natriasajúcim sa jazykom.

„Čo tam čumíš? Ako si ma vymkol?“, kričala na psa. „Bože to je bolesť,“ okamžite pokrčila všetky mimické svaly tvárového mechanizmu a začala udierať päsťou do sklenenej tabule.

V tom momente sa záves prudko rozhrnul a Veroniku od ľaku posadilo do kresla. „Kriste, Ver ty vyzeráš,“  Erika tlmene prehovorila a otvorila dvere. „Prepáč, asi som ich omylom zamkla, keď som ťa tu v noci uložila. Teda bola tebou donútená posadiť ťa sem.“ Veronike však nič nedopínalo a šokovane sledovala Eriku.

„Vieš Ver strašne ma to mrzí. Ten včerajšok... Nemala som na teba tak vybehnúť. Chápem že to asi nie je také jednoduché, ako si veľakrát myslím,“ pokorne dodala Erika.

„Ako si sa sem..., kde si ..., čo tu vlastne robíš?“ splietala Veronika jedno slovo cez druhé v agónii ukrutnej bolesti hlavy.

„Chcela som ťa vidieť a po včerajšom, nie najpriateľskejšom rozhovore som to chcela odčiniť. Porozprávať sa a ospravedlniť. Bývame predsa od seba len pár blokov a vídavame sa tak často, ako by sme každá žila na opačnom konci planéty.“

„Erika naša planéta má tvar jemne splošteného elipsoidu, nemá koniec a dokonca ani začiatok,“ ironicky dodala Veronika aby odľahčila situáciu.

„Vieš,“ pokračovala rozrušene Erika, „keď som klopala, nikto neotváral. Ale počula som štekať Bendra, tak som si otvorila tým kľúčom, čo si mi kedysi dala. A ty? Ach, ty si ležala v kuchyni na dlážke, všade krvavé stopy a ani si sa nepohla. Skoro som zošalela od strachu... Veronika bola si tak opitá, že si ani nevedela kto som“, plakala Erika a  nasledujúce ticho prerušovalo jej fňukanie. 

„Tu máš Brufen, nejaký tu ešte mám“, prehovorila Erika, keď sa trochu ukľudnila a vytiahla načatý blister z kabelky. „Ty si doma žiadny nemala“.

    „Viem“, pousmiala sa Veronika, „Bender mi včera niečo spomínal“.