Premýšľala som, či všetky ženy okamžite vedia, keď začnú byť tehotné. Či existuje nejaký radar, ktorý ich presvedčí o tom, že v ich tele sa vytvára iné telo a ony aj bez toho, aby si urobili test alebo išli k lekárovi, prídu na to, že sa stávajú matkami. A ešte som rozmýšľala nad tým, do akej miery ich to vydesí. Nie, ČI ich to vydesí, lebo vydesí to každú, aj tú, ktorá to plánovala a túžila potom. Je to ako mať v tele parazita, cudzí organizmus. Krásny, ale cudzí. Zrazu máte siamské dvojča a je s vami spojené nejakou trubičkou. Je to čudné.

Ležali sme v perinách a boli sme obaja hladní aj smädní a myslím, že sa nám chcelo tak trochu cikať, ale odmietali sme sa pohnúť, lebo sa nám po dlhej dobe podarilo zobudiť v rovnakej polohe, v akej sme zaspali.

„Strašne som hladný,“ prerušil mi romantiku a zaškvŕkalo mu v žalúdku.
„Aj ja, ale nechce sa mi vstať,“ zamrmlala som do vankúša.
„A keď pôjdem s tebou?“
„Tak dobre,“ postavili sme sa a on ma stále zozadu objímal, kým som pri kuchynskej linke namáčala chlieb vo vajíčku a krájala čerstvú zeleninu.

Rozmýšľala som, ako mu to povedať. Nebola som si tým istá, len viem, že včera som zjedla jablko a ja ovocie nikdy nejem a navyše mi to jablko chutilo. Aký je vlastne protokol v tom, keď si myslíte, že čakáte dieťa? Máte si najprv urobiť test? Alebo najprv zavolať kamarátke, ktorá príde, ocikáte tyčinku a potom to poviete partnerovi? Alebo najprv ocikať, potom ísť k lekárovi a potom to povedať partnerovi? Alebo to najprv povedať partnerovi, potom ocikať, potom ísť k lekárovi a potom sa tešiť? Toto vám internetové fóra nepovedia ! Kadečo vám povedia, to, ako si zlomiť ruku, ako predstierať orgazmus ak ste muž, ako chodiť so šiestimi ženami naraz... ale toto nie.

„Idem trochu do mesta, treba ti niečo?“ spýtal sa, kým si obúval topánky na chodbe.
„Ani nie.“
„Tak zatiaľ,“ pobozkal ma a odišiel.
O desať hodín neskôr som si o neho začala robiť starosti a nemala som ich len o neho, ale aj o seba, lebo som nevedela, na čom som. Tak som si natiahla papuče a vybehla do drogérie cez cestu kúpiť tri druhy testov. Povedala som si, že to zvládnem sama, že mu to poviem, až keď si budem istá. Ocikala som paličky a čakala. Chcela som si ísť za ten čas zapáliť na balkón, ale bála som sa, že som naozaj tehotná a že by to bábätku uškodilo, aj keby malo len dva milimetre.

Paličky na vani sa začali sfarbovať. Doružova. Chvíľu som sa na ne pozerala a potom som sa rozplakala. A prvýkrát v živote od šťastia. Zodvihla som telefón a zavolala mu.
„Ahoj, kde si?“
„Čau, chcel som ti volať pred chvíľou... stretol som Tomáša a idú s partiou na chatovicu, tak ma naložili a idem s nimi, prídem budúci týždeň, dobre?“ povedal a mne sa urobila guča v hrdle. Už na začiatku som vedela, že je taký. Že neobsedí na jednom mieste a že sa rád túla.
„Ahá, no tak dobre, daj na seba pozor a bav sa,“ vysypala som zo seba a zložila. Nemohla som mu to povedať. Nie takto cez telefón.

Celý deň som si hladkala brucho. To je asi podvedomý reflex alebo čo. Keď som sa po pár dňoch ráno obliekala do práce, začula som v zámku kľúče.
„Som domááá,“ zakričal z chodby.
„Vitaj. Ako bolo?“ zapínala som si zips na sukni.
„Parádne, pozdravujú ťa Tomáš s Jankou, prídu cez víkend. A ty si sa ako mala?“ pobozkal ma a plesol po zadku.
„Fajn, ušlo to. Ponáhľam sa, budeš doma večer?“
„No to ja ti nikdy neviem naisto povedať,“ usmial sa a ja tiež, ale tak nejako trochu viac trpko.

Keď som večer prišla domov, byt bol prázdny. Tak som si vyzula topánky, vyzliekla sako a s boľavými nohami sadla na balkón. Myslím, že ten smútok vo mne spôsobili tehotenské hormóny. Videla som všetko príliš čierne. Dívala som sa cez okno do bytu a pýtala sa samej seba, či to teraz takto bude stále. Či už stále budem na všetko sama a on sa objaví iba keď sa mu zachce. Pritom to tak vôbec nebolo. Vždy, keď som chcela, tak bol so mnou a občas potreboval vypadnúť. Ale vtedy mi bolo smutno, mala som tri nové pľuzgiere a chcelo sa mi plakať. Som emočne stabilná ako domček z karát počas hurikánu.

Boli takmer dve hodiny ráno, keď ma zobudili jeho ruky na mojom zadku.
„Kde si bol?“ spýtala som sa rozospato.
„Prejsť sa, chýbal som ti?“ pobozkal ma do vlasov a ja som prikývla.
Vedel sa krásne dotýkať. Jeho veľké dlane kopírovali moje krivky a ja som mala miestami pocit, že ma to úplne paralyzuje. Ako keby mali jeho ruky vplyv na centrálnu nervovú sústavu môjho tela a rozkazovali jej, kedy fungovať a kedy sa vypnúť.

Milovali sme sa celú noc. Tak pomaly a veľavravne, ako keby to malo byť naposledy, čo jeden druhého cítime. A keď sme skončili a on zabáral nos do mojich kučier na zátylku, tak to zo mňa vypadlo.

„Iviatko?“
„Uhm?“
„Budeme mať bábätko,“ počula som, ako sa tie slová rozľahli po miestnosti a on úplne stuhol. Chvíľu ostalo hrobové ticho. Dal mi bozk na rameno a zaspal. Mala som pocit, že ma nepočul alebo že ma nepochopil, ale nevedela som, čo povedať, tak som zaspala tiež.

Zobudili sme sa do víkendového rána a kým som rozlepila oči, on sa obliekol a zmizol. Asi po dvoch hodinách sa vrátil.

„Sadni si, prosím ťa,“ povedal a v rukách držal igelitku.
„Čo to máš?“
„Vieš, čo si mi včera povedala... vieš?“ spýtal sa neisto.
„No viem,“ zasmiala som sa, lebo bol trochu roztržitý a prišlo mi to rozkošné.
„Tak ti chcem povedať, že som si kúpil nové topánky,“ usmial sa.
Nechápala som.

Zvraštila som čelo a čakala vysvetlenie.
Neprichádzalo. Tak som len prikývla.

Až o veľa mesiacov neskôr som si uvedomila, čo mi chcel povedať. Odkedy nosil tie nové topánky, už ma nikdy nenechal samú. Tie túlavé boli v botníku stále, vyčistené a pripravené na akciu. Ale on už si ich nikdy neobul.

Hugo sa narodil v sobotu, mal 51 centimetrov, 3210 gramov a chodidlá po ockovi.