„Neviem, ako sa to stalo! Prečo som sa tam ocitla! Jednoducho som tam bola. Prečo sa ma stále pýtate, ako som sa tam dostala?!?! Nič viac vám nemôžem, ehm ...  teda neviem povedať,“ kričala Marianna a snáď až zo srdca sa jej drali tie najťažšie a najhorúcejšie slzy. Chcela kričať a driapať a chcela, aby každý cítil tú bolesť, ktorej sa ona nemohla striasť. Horkosť zmiešaná so strachom sa usadili pod jazyk ako žaba v jednej rozprávke. Aj tú im rozprával otec, kým mama bdela nad krokmi všetkých troch z výšky oblakov. Im – Marianne a Ele. Ale teraz už žiadne „im“ neexistuje. Zaniklo. Len pred niekoľkými hodinami.

            Marianna spolu s otcom sedela na policajnej stanici. Bolo už takmer pol piatej nadránom. Hoci viečka držala len tak-tak otvorené a unavené telo ukladala odovzdane do otcových rúk, policajt bol neoblomný. Neprestával so svojimi otázkami. Nedovolil uplakaným očiam a ubolenej duši zrieknuť sa reality v prospech sna.

            Ľuďom z polície sa však nedalo nič vyčítať. Celá situácia bola natoľko zvláštna, že nemohli jednoducho nechať mladé dievča ísť. Našli ju predsa na desivom mieste, v ešte desivejšom stave, úplne dezorientovanú.

Otec sa už po miliónkrát pokúšal presvedčiť chlapíka, že najlepšie bude, ak sa jeho dcéra vyspí a oddýchne si. No i on sám cítil v sebe ťažký kovový zverák, čo bral všetku jeho zvyčajnú silu a vervu. Nemohol v tej chvíli urobiť pre Mariannu viac ako byť tam.

„Napi sa vody. Bude ti lepšie. Preberie ťa  a ovlažíš si aspoň  ústa. Pochop, že nemôžeme celú vec nechať zamrznúť. Každá hodina je vzácna,“ pokúšala sa osloviť zlomenú Mariannu hlava celého vyšetrovacieho tímu – seržantka Krakovská. Nakoniec sa napila. Až teraz si uvedomila, aký veľký smäd ju vysúša. Pomaly, hlt po hlte, cítila sa každou kvapkou o kúsok prítomnejšia. Oprela svoj pohľad o tvár ženy akoby jej chcela na chvíľu odovzdať všetko svoje trápenie. Po chvíli našla v jej črtách osobu, ktorej by mohla zveriť svoje myšlienky a spomienky na uplynulú noc.

„Neviem, ako si predstavujete, že sa to celé stalo. Neviem, či chcete počuť niečo reálne, čo sa dá aj vedecky overiť alebo chcete pravdu ...,“ odpovedala Marianna na spýtavý pohľad vyšetrovateľky.

„Samozrejme, že chceme pravdu. Ešte sa trochu napi ....,“ ponúkla jej pohár opäť plný vody, Tentokrát ho dievča odmietlo.

„Dobre teda..... Ela šla ako každý piatok so svojimi kamoškami na disku. Otec nemá problém pustiť ju, pretože už niekoľko rokov je z nej takýto nočný vták. Mňa to nikdy neťahalo ožierať sa alebo pozerať sa, ako to robia ľudia naokolo. Ela sa jednoducho nemohla zaobísť bez tohto typu zábavy. Ale to je teraz jedno...

Vyrazila neskoro. Rozlúčili sme sa a ja som ako vždy prízvukovala, aby si dávala na seba pozor. To, že má zavolať, ak bude nejaký problém, som ani nemusela pripomínať. Nikdy som sa neprestala o ňu báť. Boli sme si fakt všetkým. Keďže mama nežila, museli sme si byť navzájom aj akýmisi ochrankyňami.

Keď odišla, pozerala som ešte chvíľu nejakú detektívku, proste niečo v telke. Bola som však strašne unavená z celotýždňového skorého vstávania do školy, a tak zaspala som v gauči. Otec ma prišiel zobudiť, ale ja som ignorovala jeho snahu poslať ma do postele. Naozaj som nemohla ani len vstať. Pamätám si, ako ma zobral na ruky a preniesol na poschodovú posteľ. Uložil ma na spodný matrac a to bolo všetko.

 V noci ma však zobudil zvonček. Niekto sa snažil dostať do vnútra. Vydýchla som si, lebo som bola presvedčená, že je to Ela. Myslela som na to aká je zábudlivá, keď si opäť nevzala kľúče so sebou. Pozrela som sa pre istotu cez kukátko. Ale to, čo som tam zbadala nebola Ela. Ani nikto ... nijaký známy alebo neznámy ..... človek .... nebol tam človek. Chápete?! Videla som veľa svetla v nejakom tvare, ktorý sa akoby pohyboval. Ale nie človeka. Odskočila som rýchlo odo dverí a vrátila sa do izby. Chcela som si opäť ľahnúť a zabudnúť na to. Vsugerovala som si, že to bol len nejaký prelud fantázie, ktorého je schopný len rozospatý človek. Ani neviem, ako sa mi podarilo zaspať. Netrvalo zrejme dlho a zasa ma zobudil zvuk zvončeka. Nešla som k dverám tak pokojne ako prvýkrát. Bála som sa pozrieť. Bála som sa, že tam bude on alebo ona .... ono. Nastrčila som oko do otvoru a nevidela som nič len tmu. Odľahlo mi. Zrazu však sprava pristúpil priamo do môjho výhľadu opäť ten neznámy, svetlom zaliaty ..... tvor? Obrátila som sa chrbtom k dverám, aby som sa vyhla jeho pohľadu. Zvonček však zvonil. Zas a zas a zas a zas. Neviem, prečo mi nenapadlo ísť zavolať otca, alebo prečo on vôbec nepočul to strašné cenganie. Viem len to, že sa to už nedalo vydržať a vyprovokovalo ma to do tej miery, že som nakoniec dvere otvorila. V momente, keď som sa ocitla v bezprostrednej blízkosti s tou postavou, opadla zo mňa všetka guráž a hneď som sa skryla naspäť do bytu. Zamkla som asi na desať západov. Oprela som sa o dvere a zviezla sa po chrbte na zem. V hlave sa mi zakotvil jeho obraz. Premietala som si stále a znova tú siluetu. Dospela som k niečomu smiešne desivému, ale bola som si istá, že je to pravda. Áno, aj teraz som si istá, že to bola smrtka. Bielym svetlom ožiarená smrtka. Asi sa mi budete smiať, ale práve preto som sa vás pýtala, či chcete počuť pravdu alebo niečo uveriteľné.

Sedela som na zemi a všetko nad čím som vtedy premýšľala, prehlušoval zvonček. Už som to nemohla ďalej zniesť. Začala som uvažovať – ak by mi to Niečo chcelo ublížiť, zrejme by tak už spravilo. Neznesiteľný cengot ma donútil vstať a nanovo sa odhodlať otvoriť dvere. Asi tri minúty som prikladala a odťahovala ruku z kľučky. Nakoniec mi už bolo všetko jedno. Strach bol zrejme ničivejší ako samotná bytosť. Pomaličky, ale naozaj pomaly som tlačila na dvere, ktoré sa pod mojím tlakom začali aj otvárať. Milimeter po milimetri sa zväčšoval priestor medzi zárubňou a dverami. Z maličkej

škáročky bol drobný otvor a o chvíľu boli celkom otvorené. Celá som sa triasla. Zrazu som si nebola celkom stopercentná, či mi tá bytosť nechce ublížiť. Strácala som i tú štipku istoty. Niečo ma však prekvapilo. Ako náhle to niečo zbadalo moju akože odvahu, podišlo ku schodišťu. Sme len trojposchodový činžiak, takže výťah nemáme. 

Naozaj čudné. Najskôr odo mňa niečo chce a keď sa konečne odhodlám, tak to ide preč ?! V tej chvíli som zamrzla. Možno to bola mikrosekunda, možno päť minút. Chvíľu mi to síce trvalo, ale pochopila som, čo asi odo mňa žiada. Tá bytosť ma niekam chcela zaviesť. Len myšlienka na to bola hrozivá. Veď ak by som sa rozhodla ísť, riskovala by som aj život. Teraz ešte mám možnosť sa skryť, ale čo potom ...

Kto vie prečo, ale pudovo som privrela dvere. Bolo mi jedno, že som len v pyžame a papučiach. Jednoducho som nasledovala kroky teraz už môjho vodcu.

Na cestu si nepamätám. Spomínam si len na moment, keď som na tom mieste už bola a na ten pohľad ....

Marianna sa rozvzlykala. Nemohla zachytiť dych, nemohla pokračovať. Všetko sa jej v hlave rozprestrelo ako filmové plátno a videla obraz, na ktorý by najradšej navždy zabudla.

Vyšetrovateľka sa ju pokúsila znova povzbudiť: „Pokračuj Marianna. Skús si dať aspoň hlt vody. Bude ti lepšie.“

„Kašlem na vašu vodu.“ Rozhneval ju ženin tón. Bolo na ňom badať obrovskú dávku nedôvery. Vycítila, že pokiaľ ide o jej výpoveď, tak zrejme je to len formalita Vzala pohár a hodila ho o zem. Koberec pohltil každú jej kvapôčku, tak ako Mariannu pohltil žiaľ. „Na čo vám budem opakovať, čo ste mohli vidieť aj vy. Načo chcete počuť o záhrade plnej ampliónov a ..... mŕtvych mladých ľudí. Načo chcete počuť, prečo ma tá bytosť zaviedla k bezduchému  telu mojej Eli, keď to ani ja sama netuším.“

            Teraz už každý vedel, že okrem sĺz nedostanú z dievčaťa nič. Nič prijateľné. Otec privinul dcéru silnejšie a Marianna pocítila, že dokonca ani on jej neverí.