Pozerám na teba a vravím si, že možno by to šlo. Tak, ako to možno šlo s ostatnými. Ďalší v poradí, čo sa tu nakrátko zjaví a potom odíde bez slova, akoby tu ani nikdy nebol a zanechá za sebou len dieru po vstupe do duše, o ktorej ani nevie.  Už ma to nebaví. Môj život je len jedna vlaková stanica kdesi v malom, ukrytom mestečku medzi horami a vlaky sem prichádzajú a odchádzajú podľa vopred daného rozvrhu. Po príchode nasleduje odchod, vír vzduchu po vzďalujúcom sa vlaku rozhýbe konáre stromov a pramene mojich vlasov, čo ukryjú slzy za niečím, čo bolo a už nikdy nebude. Potom dlho nič, len obdobie pokoja a ticha a hladenia do diaľky a potom znova nový vlak, ktorého vzduchová vlna do mňa narazí ako samotná lokomotíva a rozhýbe každou čiastočkou môjho tela.

Cestujúci vystupujú z vlakov a občas sa pristavia na kus reči, povieme si, čo nové a čo sa nezmenilo, predebatujeme celospoločenské problémy. Niektorí sa zdržia dlhšie, iní kratšie, ale aj tak nakoniec všetci odídu, ťahajúc za sebou svoju batožinu, aby nastúpili na inom nástupišti na iný vlak. A ja by som im aj povedala, nech zostanú a čakajú so mnou, na lepšie zajtrajšky, na ružovejšiu budúcnosť a niekde medzi tým si postavíme spolu vzduchové zámky, ale... Kto rád bráni druhým v ceste za šťastím? Ja teda nie. A tak tam stojím sama, s príručným kufríkom a tvárim sa hrdinsky, aj keď vo vnútri sa trasiem. A to všetko preto, lebo nie som ochotná prijať zmeny, nechcem sa pohnúť ž miesta a stále verím, že toto je to pravé nástupište. Aj keď vlaky z neho išli už mnohými smermi, len nie tým mojim.

Momentálne nehľadím do diaľky. Príliš ma to vyčerpáva. Pozerám pred seba, klapky na očiach a viac ako týždeň dopredu pre mňa neexistuje. Je to tak teraz bezpečnejšie. V poslednej dobe si nemôžem dovoliť ďalšie zlomené srdce, to staré som ešte len nedávno pozliepala a je také krehké, že akýkoľvek otras by ho mohol zničiť na márne kúsky. Tak ho nosím obalené v kašmírovom svetri, aby sme predišli nešťastným náhodám. Len ja a moje srdce. Preto som sa dnes vyplašila, keď si mi začal hovoriť o tom, ako by ti nevadilo zaseknúť sa so mnou vo výťahu, lebo keď má muž kyslík od tej správnej ženy... Chcela som ti zapchať ústa dlaňou, povedať ti, aby si okamžite prestal, lebo vyrieknuté slová už späť nevrátiš a čo ty vieš, aké sú dievčatá naivné, hneď všetkému uveria a potom majú pocit, že si im niečo dlžný. A ja som ešte stokrát horšia... Ale nepovedala som nič, len som sa modlila, bože daj mi silu, nech to pustím hneď von z hlavy.. Asi bol zaneprázdnený, lebo doteraz nad tým rozmýšľam.

Ján Kostra písal o láskach, ktoré sa rozchádzajú ako diaľkové autobusy. Možno by sme mu mali dokázať, že sa vedia schádzať ako mestské električky. Pokiaľ nedáš výhybku.  A načo by to vlastne bolo? Teraz, pred letom? Aby sa mi ťažšie odchádzalo preč? Ty máš štátnice a ja ťažkú skúšku. A vlastne, ja mám klapky na očiach. Dávam si ich hneď späť, lebo to znovu polepené srdce, vieš... Neverím, že by pri tebe obstálo. Si príliš záhadný a nevypočítateľný. Ja mám rada presné časové rozpisy.