Po nociach som prestal chľastať a povaľovať sa po špinavých baroch plných náckov, anarchistov a metiel, z ktorých alkohol robí (ak náhodou nie obludy) tak najlepších priateľov. Láska zo mňa robí lúzra pod papučou, ktorý po nociach namiesto šukania a chľastania čaká doma a striehne na telefón, ktorý neprichádza.

 

Jediným šťastím vyjma jej naplnenia – doslova aj obrazne – sa tak stáva zabíjanie času a počítanie minút do doby, kedy starý dobrý cynik unikne z osídiel potupného a postupného zdebilnenia a opäť sa začne venovať svojim koníčkom.

 

Osamelé večery nestoja za nič a ja si pomaly uvedomujem, že bez životného štýlu, ktorý je na pohľad tak veľmi sebadeštruktívny sa príšerne nudím.