Kráčam pomedzi panelákmi bratislavského sídliska. Len tak bezcieľne a priamo, už zase. Ventilujem pozostatky môjho hnevu, sklamania, ktoré mi opäť život pripravil. Nie, na vine som opäť ja, znova opakujem rovnaké chyby. Vždy viem presne, ako to dopadne, ale aj napriek tomu ich neváham zopakovať.

Umenie mlčať, umenie hovoriť. Závidím ľuďom, ktorý ho ovládajú. Zaujímavé, že tento druh umenia sa ešte nikde nevyučuje...je to naozaj také ťažké? Pochybujem, keďže ja viem robiť presný opak a to dokonale. Ubližovať ostatným, ale aj sebe. Ničiť ťažko vybudované, ako to robí hurikán, v okamihu zmiesť z povrchu zemského, všetko to, čo za niečo a na niečom naozaj stálo. Vždy som túžil byť hrdinom, mať superschopnosti, a teraz mám, čo som si prial...Mám ich, ale k čomu mi sú? Povedzte mi k čomu?

Túžil som pomáhať, ale nakoniec som iba ničil. Túžil vidieť šťastie v očiach iných, no narazil som na vlnu nepochopenia...Are you happy? Am I happy? With me not...Ale túžby sú občas milosrdné aj voči mne, na rozdiel od snov. Vidieť niečo také je naozaj úžasné a najúžasnejšie je, že niekedy stačí naozaj málo. Skúste si to, je to naozaj super. Nebudem vám dávať žiadne návody, ako na to. S tým si poradíte určite aj sami. Možno len malú radu, vložte do toho srdce. Čozeeee? To nemyslíte vážne? Že kde sa dá také srdce zohnať najlacnejšie? Tak teraz naozaj neviem, či má zmysel ďalej pokračovať. Vlastne áno, všetko má svoj zmysel, rovnako ako má zmysel mať srdce, ktoré nám pumpuje krv do celého tela. Áno, to má zmysel. Hmmm, ale aký? Vďaka nemu môžeme ďakovať, že sme tu? Takto by som sa asi vedel zamýšľať donekonečna.

Ale srdce je aj to, čo nás ľudí robí ľuďmi. Vďaka nemu sa môžeme tešiť, smútiť, milovať i nenávidieť (áno, aj to). No niektorí to nedokážu aj napriek tomu, že ho majú. Závidím im. Tí jediní ma nesklamú a ani ja ich, pretože im môžem ublížiť iba fyzicky a to odo mňa určite nečakajte. Závidím im, lebo keď ubližujú iným, nebolí ich to. Závidím im, lebo keď ubližujú mne, nebolí to tak. Tak prečo potom nemôžem o nikom takom povedať, že je mojím priateľom? Chcem mať takých priateľov, ale nemám.

Povedal som, že vám dám len malú radu a nakoniec tu o tom píšem celú esej. Asi sa vám len snažím naznačiť, že šťastie sa vám nepodarí objaviť očiach každého. Nie je to ako hľadať ihlu v kope sena, je to jednoduchšie. A ten okamih stojí naozaj za to, lenže je to naozaj len okamih. Záblesk svetla, ktorý pretne čierno-čiernu tmu.

Umenie mlčať, umenie hovoriť. Mlč, keď nemôžeš. Hovor, keď nevieš čo. Stačí tak málo a znova kráčam pomedzi panelákmi bratislavského sídliska. Len tak bezcieľne a priamo, už zase. Ventilujem pozostatky môjho hnevu, sklamania, ktoré mi opäť život pripravil. Nie, na vine som opäť ja, znova opakujem rovnaké chyby. Vždy viem presne, ako to dopadne, ale aj napriek tomu ich neváham zopakovať.

Nechcem to tak. Chcem prinášať svetlo, no nosím tmu. Nechcem iným brať, ale dávať. Nechcem za to odmenu, no ak príde, chcem si ju patrične vychutnať.