Romanca o Dodovi

        Aj medzi čučoriedkami sú také osoby, ktoré si vôbec nevšímajú psov. Dokonca sa psov bez vôdzky, osamote cupitajúcich odniekiaľ niekam, boja! Ak sa neboja, tak si psíka ani nevšimnú... Pes im nič nehovorí. Nemyslím konkrétne, že by im niečo hovoril (to by som sa aj ja zľakol!), pes je nemá tvár, ale samotná existencia psa ako takého im nič nehovorí! Je ich málo, ale sú také! Psy jednoducho ignorujú. Dívajú sa chladnými očami na kamarátky, ktoré psíky majú, ako ich opatrujú, ako im kupujú psie búdy, psie keksy, psie konzervy... Ich by to nikdy nenapadlo. Ja vo veci vzťahu k psom, to sa na mňa nehnevajte, drahé čučoriedky, nemôžem byť objektívny. Ja som od útlej mladosti sa psami žil! Prvé šteniatko som dostal od akýchsi dedinčanov ešte pred maturitou. Spávalo v šuplíku môjho písacieho stola. Naši najprv zúrili. Otcova sestra, teta Kornélia, dokonca vyhlásila, keď k nám v nedeľu vrazila na návštevu, že pes do mestskej domácnosti nepatrí a aj ho vyniesla na dvor. Ale Ďufina sa chvíľu pozerala u domovníkov na detský program v telke, a keď teta Kornélia odišla, vrátila sa. Nevedela ešte chodiť po schodoch, takže jej to šmotlanie sa z prízemia na prvé poschodie trvalo dosť dlho. Ďufinu som miloval pre jej priamu povahu. Čo na srdci, to na jazyku - bolo jej heslo. Lenže - ako mohla mať niečo na jazyku, keď nevedela hovoriť? Kvôli Ďufine som sa naučil základy psej reči. Koľko jazykov vieš, toľkokrát si pes! Mrmlala si, keď som na ňu štekal, aby už prestala spomínať na minulosť. Naši si mysleli, že som sa zbláznil. Mávali sme v tom čase s Ďufinou dlhé rozhovory o živote. Naši počúvali za dverami, Počuli funenie, vrčanie, kňučanie aj štekot, keď išlo v debate do tuhého. S Ďufinou sme si rozumeli, hoci bola absolútna abstinentka. To Pedro, kokršpaniel, ktorého som mal po Ďufine, to bol pes uragán! V zime skákal do Dunaja a mal potom po srsti kúsky ľadu. Mrzlo, ale on sa po zamrznutých chodníkoch rád šmýkal! Keď sa rozbehol pri našom dome na Dunajskej, išiel po štyroch labkách až po Manderlák. Na Silvestra som zistil, že chľastá. O polnoci som šiel zagratulovať na prechádzke mojej barmanke do Kryštál baru a ona mu hneď člupla do tanierika bieleho vína a pripila si s ním! Vysŕkal tanierik a dal si ešte dva! Keby len chľastal! Ten pes sa vyznal vo vínach a pil zásadne rýnsky rizling! V inom bare mu barmanka čľupla tramín a Pedro ho nevypil. Díval sa na barmanku, ale veľmi vyčítavo. Miloval som ho, a keď mi ho nacenganého zrazil za mostom vlak, týždeň som nejedol. Nuž ale, čo bolo, bolo. Teraz už žijem s ľuďmi a zvykol som si. Mám kamaráta, ktorý celý život psov ignoroval. Svokre síce obstaral psíka z útulku, ale ani si ho nevšimol. O dva týždne mu svokra umrela, ale Dodo, malý múdry psík, ju prežil a hneď sa nasťahoval ku kamarátovi. Bál som sa, že ho môj kamarát bude ignorovať, ale kdeže! Tak mu prirástol k srdcu, že bez Doda neurobí ani krok. V krčme mu leží pri nohách pod stolom a keď už treba ísť, bacne pánovi labkou po nohe. A Jano vstane a cupitá za Dodom. Bez Doda by už nevedel žiť! Len toto som vám chcel porozprávať, drahé čučoriedky, čo ignorujete psíky. Možno raz príde deň a budete inú pískať, uvidíme. Človek nikdy nevie.

Zdroj: Július Satinský: Čučoriedkáreň (2),  IKAR 2003
--------------------------------------------------------------------------