Vo väčšine podnikoch, či väčších, či menších, nie je blahobyt a toľko zákaziek, o ktoré by ste sa mohli potkýňať. Robotníci na dielni už nepracujú päť dní v týždni. Aspoň nie všetci. Zvárači pracujú viac, ako natierači, a tak začína prerastať medzi nimi závisť. Tí, čo pracujú v kanceláriách, sú tŕňom v oku všetkým. Čo tí tam môžu robiť? Veď keď my nemáme do čoho pichnúť, oni len rite derú. Mačky kŕmia, ktoré sa sem zatúľali.Mlieko im kupujú, sucháre hádžu, etc.,etc. My robíme do štvrtku a oni idú i v piatok.Ešte to by tak chýbalo, aby sa im krátili odvody na dôchodok. Čo môže tam robiť dôchodkyňa, ktorá cmúľa jednu cigaretu od druhej , poskakuje ako sliepka, ničomu nerozumie, len rukami rozhadzuje? Že to má toľko častí? Že to stojí toľko peňazí,. že je na tom toľko roboty a ona to sľúbila do dvoch dní?
„Jéééj, čo teraz budeme robiť?“. Ochká tá dôchodkyňa – výrobná riaditeľka.
„No ty určite hovno“,- odpovedal jej jeden nabrúsený robotník.
Prečo aj oni nezostanú doma, keď nie sú zákazky, ani peniaze? Majiteľ , v béžovom celoročnom obleku, chodí stále dookola s rukami vo vreckách, s cigaretou v kútiku úst , a len tak mimochodom prehodí ku chlapom: „Ale máte nahovno majstra, čo?“
No vtedy už môže toho môjho chlapa poraziť, keď mi toto opisuje. Nechce prijať vysvetlenie, že na obchode a predaji musia pracovať ľudia i vtedy, keď robotníci robotu nemajú, že ekonomický úsek musí uhrádzať a vymáhať.
A bola som obvinená, že nerozumiem, nie som tam, ale staviam sa na ich stranu.
No čo si myslíte vy? Ak všetci zostanú doma a pár dní nikto nezdvihne telefón, nikto neotvorí bránu, ktorá by privítala zákaznímka, nie je to krok ku krachu firmy