Vytlač príspevok
Odporuč príspevok
Bookmark and Share PRIDAŤ NA VYBRALI.SME.SK

Gepard a Antilopa

Alegória o zrodení lásky, keď ešte ani poriadne život nebol. Zaujal ma tento alegorický príbeh i keď trochu zastretý, no patrí k tomu druhu, do ktorého sa dá dosadiť iný príbeh a tak sa trochu pohrať s vlastnými zážitkami.
Kedysi dávno, keď sa náš svet ešte učil pojímať v sebe život, nebol taký samozrejmý ako je dnes. Mal pojať nový a agresívny život túžiaci po svojom zachovaní. Zvieratá chodili po svete samé a rodili sa z náhody. Ryby si svoju vtedajšiu náhodnosť zrodu ponechali dodnes. Zvieratá blúdili.

Bol to úplne novučičký život. Tiež rástol, plodil a umieral, ale už aj cítil, videl a počul. Každý deň ho úplne vyčerpal ako dnes radosť malého dieťaťa. Večer v únave vedľa seba zaspávali divé kačky s orlami a divé svine s krokodílmi. Spájalo ich očakávanie, túžba po čomsi čo malo prísť, ale nikto netušil, čo to malo byť, či si to majú odniekadiaľ priniesť alebo sa im to ukáže a príde samo. Každý deň sa ráno budili, krokodíl na štuchanie divých svíň, ktoré sa ním snažili nasýtiť a ktoré napokon roztrhal on. Cez deň čakali, hľadali, necítiac nebezpečenstvo ani bezpečie a večer znova líhali tam, kde bolo teplo, lebo zem na noc vychladla.


S rovnakým tŕňom v hlave sa narodil aj Gepard. Jeho počatie skrslo tiež z náhody ako doteraz každý život. Prvé roky sa túlal so svojou matkou, ktorá sa vôbec na Geparda nepodobala, ale večer, keď spolu zaspávali, ho neodohnala a ani ráno ho neroztrhala a nezožrala. V ten večer, keď prvýkrát zaspal vedľa niekoho iného, sa na opačnej strane veľkého údolia narodila Antilopa.

Už po narodení ostala sama tak ako väčšina iných zvierat. V ústach mala čudnú príchuť, ktorou sa jej čoskoro zhnusilo mäso a zachutila stepná tráva. Vedela rýchlo behať. Veľmi ju to bavilo. Behala, aj keď nemusela. Blúdila behom. Prebehla od jedného konca údolia k druhému a trvalo jej to skoro rok. Tu na tejto strane, kde žil aj Gepard, už bolo vidieť aj vysoké kopce s bielymi vrcholcami. Veľmi chcela vedieť, čo je to to biele, ale keď sa pokúsila vyjsť do kopcov, hneď v prvú noc si to kvôli nevídanej zime rozmyslela.


Gepardovi sa nikdy nestalo, že by doňho niekto štuchal, skôr sa ho ostatné zvieratá začali báť a čoskoro sa k nemu na večer už nikto nepritlačil. Mrzelo ho to a nielen preto, že mu bývala v noci väčšia zima, ale aj preto, že na noc ostal vždy sám. Sprvu skúšal hladať zvieratá, ktoré by sa ho nebáli a ráno neodišli. Našiel tam aj tu náhodnú skupinku, v ktorej si našiel miesto, ale ráno sa vždy budil na chlad. Ostal sám.


Nebolo to výsadou gepardov, to určite nie. Vtedy, keď bol svet takýto, žiadny druh nemal výsady. Neboli druhy ani výsady. Jeho sa zvieratá báli, lebo boli každodennými svedkami ako tíšil svoj hlad a bolesť z tŕňa v hlave. Svoju korisť nevyberal podľa žiadneho kľúča. Nerozhodovala veľkosť, rýchlosť či lenivosť zvieraťa, ani chuť mäsa, bola len jeho vôľa. Raz sa stretol s jemu podobným. Tiež mal podobnú povesť. Bol to vlk. Jeho povesť mu bola neznáma, prirodzene, nemal ju od koho poznať, možno by bol trochu opatrnejší, keby ju poznal. Vlčie mäso mu však nechutilo. Jeho zdochlinu nechal v prachu, kde ho zabil, kde ju potom roztrhali iné zvieratá, čo sa učili, čo im chutí. Iba sa napil jeho krvi, čím na chvíľu utíšil smäd.


Po pár rokoch si už bolesť z tŕňa nevšímal, zvykol si na ňu.

Z času na čas ho zabolelo niečo iné, niečo nové. Bola to spomienka na pohľad z minulosti. Raz videl ako umierala stará korytnačka. Nechápal prečo umiera. Nik ju nezranil, nekrvácala. Umierala na starobu. Vtedy začal spomínať na detstvo, ako sa so svojou matkou túlal a spomenul si na tŕň v hlave. V detstve sníval, že ho raz vytiahne. Nič také! Dni sa opakovali v tom istom obraze a nič podobné lieku neprichádzalo.


Keď za Antilopou prišli ďalšie, mal novú zábavu - chytal ich. Boli veľmi rýchle, chvíľami rýchlejšie než on, preto sa mu mnohokrát nepodarilo chytiť žiadnu. Z nových neúspechov nezatrpkol, ale práve naopak, mal z nich radosť a čím boli neočakávanejšie, tým väčšiu. Hral sa. Vymýšľal stratégie. Zdokonaľoval ladnosť svojho zakrádania, trpezlivosť v nehybnosti, ale predovšetkým zrýchlenie. Pomalými antilopami sa nezdržoval. Raz sa tváril, že spí, raz prudko vyrazil z húštiny, raz z vysokej suchej trávy. Raz dokonca vyliezol na strom v domnení, že niektorá z nich príde pod neho a on na ňu skočí. Dočkal sa.

Prišla tam len Antilopa, ktorá bola zvedavá na čudné škvrnité telo na strome, ale neopovážila sa prísť úplne pod strom. Medzi listami jasne rozoznala veľké telo so škvrnami, ktoré opisuje tvary hrubého konára. Pofúkol vietor, konáre sa trochu poodchýlili a ona sa dívala priamo do tmavých očí. Bola to len chvíľka, ale stačila. Smrť! Rozbehla sa preč. V okamihu, v ktorom začala bežať, počula ako zo stromu niečo spadlo a beží rovno za ňou rýchlejšie než ona vôbec kedy dokázala bežať. Jeho beh bol oveľa mäkší. V šialenom striedaní  tlkotu kopýt s tlkotom srdca nepočula jeho fučanie. Keď si predstavila jeho tvar, bol už nad ňou, jeho pazúry ju už oblápali až celá tŕpla. Už nebežala, už sa jej nohy poplietli. V tej sekunde nad ňou stál, v tej sekunde už zacítila pazúry priložené k jej telu a celý jej krk objímalo teplo.


Stačilo mu trochu pritlačiť a už by cítil teplú krvičku stekajúcu po jazyku do úst. Medzi zubami cítil jej tep, rýchly a pritom taký nehybný. Mala veľmi vystrašené oči. Teraz mal byť na seba pyšný, tak to čakal, ale nebol. Pocítil novú túžbu. Nechcel ju zabiť, ale chcel, aby mu patrila, tak isto akoby ju zabil a pocítil jej krv, jej chuť. Táto túžba mu bola neznáma, nevedel ako to urobiť.

Zabiť, nezabiť? Z lovu poznal antilopy lepšie než hocikto iný. Vedel, že sa im od strachu zapletajú nohy, že majú radšej stepnú trávu než mäso zdochlín, vedel, že sú v podstate jemné tvory, ktoré väčšinou zabije posledným rozhodujúcim skokom na ich krk, ktorý sa pod nárazom zlomí. Avšak teraz, keď jednu z nich mal v tlame, nevedel ako by mu mohla patriť ešte viac.


Všetko by bolo inak, keby sa mu vtedy ohlásil hlad, ale neohlásil sa. Antilopa skrehnutá od strachu a vidiny neslýchanej bolesti chcela prosiť o zmilovanie. Bol to zlom, na ktorý všetci čakali, i keď o ňom v tej chvíli, keď mu začala oblizovať líce, nikto nevedel. Trvalo len pár rokov a celý svet spoznal, na čo sa čakalo. Prvýkrát sa stalo, že pustil svoju korisť. Neutekala. Obaja od seba pomaly kráčali opačnými smermi.   

Pár mesiacov na to ju však už nenechal ísť. Zabil ju pri predvádzaní umenia lovu, pred očami svojich čistokrvných synov. Utekala trochu rozpačitým behom. Možno by prežila, keby zabudla.

© Siajen


POVIEDKY | stály odkaz

Komentáre

  1. Dobre napísané
    publikované: 05.01.2009 19:07:24 | autor: zelenarusalka (e-mail, web, autorizovaný)
  2. Jeeeeej, Siajen... Čokomilka, to musíš asi viac vypichnúť autorov!
    Siajen má skvelé príbehy, ja keď som objavila jeho blog pár mesiacov dozadu, tak som čítala s otvorenými ústami. Tip jeho článkov tu na blogu veľmi chýba a mne jeho veci pripomínajú Tolkiena, nie konkrétne toto, ale čo má v svojom blogu.

    Fakt sa teším, že si ho oprášila z pavučiny a vylovila.
    publikované: 05.01.2009 19:23:29 | autor: Rozprávka (e-mail, web, neautorizovaný)
  3. Rozprávka, plánujem nejaký doslov+
    a či osobnú poznámku na okraj, lebo na literárnu kritiku od podlahy nemám čas ale až potom, keď všetky príbehy, ktoré plánujem budú odpublikované. Siajen bol nesporne veľký talent...
    publikované: 05.01.2009 19:29:05 | autor: bookzin (e-mail, web, autorizovaný)
  4. veru veru, reklama :-)
    Siajen je legenda, smelo vravím :-)
    publikované: 05.01.2009 19:36:46 | autor: sagi (e-mail, web, neautorizovaný)
  5. Čokomilka, prečo bol? Saijen je stále živý, a hoci naposledy publikoval v apríli,
    tak tam veru je čo čítať, ja pevne verím, že ožije jeho blog, resp. že dá čo najviac nových vecí sem.

    Ja som na blogu iba rok, tak neviem, ako je to s tou legendou, no čosi som čítala u Hoga o ňom a veru teším sa, som síce z tej novšej generácie blogerov, ale čo je dobré, to nájdeme aj my.
    publikované: 05.01.2009 19:58:56 | autor: rozpravkarka (e-mail, web, autorizovaný)
  6. Rozprávka, mala som pocit, že Siajen hodil flintu do žita
    a už netvorí...no snáď je to iba klamavý dojem z mojej strany...
    publikované: 05.01.2009 20:29:12 | autor: bookzin (e-mail, web, autorizovaný)
Pozor, na konci je potreba spočítať neľahkú matematickú úlohu! Inak komentár nevložíme. Pre tých lenivejších je tam tlačidlo kúzlo.



Prevádzkované na CMS TeaGuru spoločnosti Singularity, s.r.o., © 2004-2014