V jeden letný deň, keď teploty začínali byť neznesiteľné a jedna ťarchavá žena, už mala všetkého dosť, som si povedal, že napriek všetkým výhodám prednatálneho života, prišiel čas opustiť telo matky. A tak miestom, do ktorého nás väčšina ľudí posiela, som ja pre zmenu vyletel na svet.

Všetky školenia, ktoré som v maternici absolvoval a všetky filozofické debaty, či je život po narodení a či nie, mi boli na prd, keď ma nečakane nejaký kretén tresol po holej riti a jedna milá sestrička ma strčila pod studenú vodu. Darmo som jej kričal: "Krava prestaň, veď je zimná!", prd mi rozumela.

A tak prišiel čas, pomaličky sa učiť jazyky. Samozrejme, najsamprv som sa ho naučil vyplazovať.
Potom prišli kurzy sexuality a predovšetkým kurz sania prsníkov. "Čo sa v mladosti naučíš, v starobe ako by si našiel.", vraví jedno slovenské porekadlo a toto je dôkazom jeho pravdy.
Pissing mi šiel tiež dobre, dokonca tak húževnato, že ma vždy do niečoho zabalili, lebo som pocikal všetko naokolo.  Dodnes premýšľam, prečo im to vadilo. Napriek tomu som v súčasnosti nezabalený a keďže: "Zakázané ovocie chutí najlepšie.", tým že zakázané nie je, už ma cikať na iných nebaví.
Rovnako som dopadol aj z hovienkami, takže na otázky týkajúce sa stolice, neodpoviem a keď niekto povie: "Dostaneš veľké hovno!", sorry za výraz, odpoviem jednoducho: "Ďakujem neprosím.".

Z nasledujúcich momentov svojej existencie si iba útržkovito spomínam na svoju postieľku. Bola to taká kovová, mrežová postieľka rokov 70-tych, ktorá slúžila ako výchovný prostriedok komunistického režimu. Stačilo si potajme popočúvať propagandistické správy a človek sa ani nenezdal a začal robiť karieru hviezdičky a pioniera. Ale nebudeme predbiehať. Teda späť k posteli. Z toho väzenia mojej detskej nevinnosti som s plačom počúval znelku končiaceho večeníčka, nakoľko ma tesne pred jeho koncom strčili do postieľky. Vraj: "Nech si chlapec koniec domyslí, aspoň bude kreatívny." Tak to ma prekliať. Ale čo môže človek čakať od vlastných rodičov.

Keď som si už myslel, že časy sa menia k lepšiemu, doniesla mama domov malého brata. Vkuse to vyrevovalo, rodičia boli nervóznejší a večerníčky som si musel uprostred zamrežovanej postieľky vymýšľať ja sám. A čas plynul. Jeden večer, keď som odpočúvaval televízne spravodajstvo, ako sused disident Rádio Slobodná Európa, som sa dozvedel, že vtedajšie Československo má prvého kozmonauta. Bol to jeden zo zážitkov, na ktoré nezabudnem. Netušil som, čo to kozmonaut je, ale my sme ho mali! Po Rusoch, Američanoch, Bulharoch, Maďaroch, Mongoloch, Rumunoch, Poliakoch a kto vie po kom ešte, sme mali aj my svojho kozmonauta. Bol to súdruh Remek a bol náš. Neviem komu ten človek vliezol do riti, ale stálo mu to asi za to.

Rovnako intenzívne sa mi zapísali aj momenty, keď si moju maličkosť odložili rodičia ku krsnej mame do škôlky a tam bol na obed ryžový nákyp. Do dnes patrí medzi moje obľúbené jedlá. A mám ho radšej ako súdruha Remka. Je zvyčajne čerstvejší.

Ak ma nemohli odložiť ku krsnej, čo bola po ruke, posadili ma na autobus a šup ho k starým rodičom. Starká ma čakala o 30 km ďalej. Bola to krásna stará Karosa, nie moja starká, ale ten autobus, tá ešte s okrúhlim predom, a dvojicou šofér - predavač a štikač lístkov v jednej osobe. Mama vodiča vyškolila a starká ho 10 min. presviedčala, že som ozaj jej vnuk, aj keď som presvedčivo tvrdil, že tú starú ženu ozaj nepoznám. Každý piatok, ešte ďalších 5 rokov. A on vždy váhal.

Ale babka to brala športovo, ako aj moje športové úspechy v podobe chybne vykopnutej lopty, ktorá miesto drevenej šopy zasiahla jej hlavu. Chvíľu sa na mňa síce hnevala, ale ten anjelik s kučeravími vláskami a očičkami maličkého šteniatka, vždy zvíťazil nad jej hnevom.

A život išiel ďalej, ale o tom už nabudúce.

V budúcom diele sa dočítate.
Pašovaný pornočasopis skončil v rukách súdružky družinárky. Rybárčenie, ktoré takmer skončilo osudne. Vojna medzi ZSSR a USA, ako ju historici nezachytili.


Podporte ma, vopred ďakujem:



Poznámka: Kliknite na ikonku a v novom okne kliknite na vyrazne hlasuj.