Približne v roku -8905 pred naším letopočtom skončila doba ľadová. Ľudstvo vstúpilo do geologickej prítomnosti. Stáda chladomilnej zveri odtiahli na sever. Stredná Európa sa pokryla trávnatými a lesnými porastami. Dôležitou rastlinou tohto obdobia bola rašelina. Dnes sa rašeliniská vyskytujú najmä v oblasti Tatier, Oravy a v podtatranských kotlinách. Veľké rašeliniská sa nachádzajú na Podunajskej a Záhorskej nížine. Ale tu ľudia rašeliniská vysušili, vyťažili a premenili na ornú pôdu.
    Človek ešte v 18-tom storočí používal rašelinu na kúrenie. Dnes sa už na kúrenie nepoužíva, ale ťaží sa ďalej. Chybou bolo zrušiť ornú pôdu a vrátiť sa späť k pestovaniu rašeliny. Človek nemôže rašelinu pestovať. Rašelina je ako divoký kôň. Rastie živelne. Človek môže len rašelinu využívať tak, ako využíva dážď. A to ešte sa o nej vie málo. Ale je užitočná, tak ako je užitočný dážď.
    Čudujem sa Fulžumovi, že o rašeline ešte nič nenapísal. Lebo Fulžum píše o všetkom. O spadnutom lístí, o vode, o cigare, o spojovacích kábloch, o nočných motýľoch, o mladíckej vzbure i detskej úprimnosti. Rašelinu si ešte nevšimol. Asi v Sietli rašelina nerastie. Fulžum žije na hausbóte a tam už rašelina vôbec nerastie. Som rád že, my, Slováci rašelinu máme. Aj hen, za humnami, na Záhorí.