Vyrastala som v usporiadanej, dobre zabezpečenej, kresťanskej rodine. Mala som milujúcich rodičov a do vienka som dostala jeden z najvzácnejších darov, aké dieťa môže dostať. Rada som sa učila. Nie len v škole. Učila som sa nové veci. Keď niekto niečo rozprával, počúvala som s otvorenými ústami. Chcela som, aby mi rodičia čítali knihy na dobrú noc. Keď som sa naučila čítať a písať – stalo sa to veľmi rýchlo- čítala som sama. Keď som rástla, chcela som, aby mi na sviatky dávali knihy. Na strednej škole som dávala na hodinách pozor. Bola som jedno z mála zázračných detí, ktorí s učiteľmi stále udržujú očný kontakt. Bola som veľmi citlivá na poznatky a novinky zo sveta vedy a učila som sa svetelnou rýchlosťou. Vždy som okamžite pochopila, čo odo mňa učiteľ vyžaduje a stotožnila som sa s tým. Nijaká látka mi nerobila problém.
Mala som úžasnú fantáziu. Často som sa začala smiať, len tak z ničoho nič, lebo som si niečo vtipné predstavila tak živo, že som vyprskla od smiechu. Obrazy z mojej mysle som si spredmetňovala pred očami. A to sa mi raz stalo vlastným nepriateľom.
Mala som asi jedenásť, keď som videla horor Kruh. Vlastne som to ani celé nevidela, hrozne som sa bála. Potom to bolo strašné. Chodila som spať vždy prvá, aby som nezaspávala po tme, a keď som sa v noci zobudila, zomierala som od strachu. Dokonca som vtedy kvôli tomu ochorela. Videla som ju všade. Dokonca som raz musela odísť z bytu, lebo som to v ňom nedokázala vydržať. Za denného svetla som sa neustále otáčala, či za mnou nestojí, a srdce mi pri tom bilo ako šialené.
Roky som z toho mala strach. Už ani nie z toho filmu, ale z tmavého domu. Aj keď sme sa presťahovali, neprestala som mať v noci strach. Keď som musela ísť v noci na záchod, zapálila som všetky svetlá a trielila cez celú chodbu a keď dobehla naspäť do postele, zababušila som sa do periny, silno stlačila oči a začala som sa modliť Otčenáš stále dokola a dúfala, že čo najskôr zaspím.
Keď som mala dvanásť, kúpili sme si mačku. Bol to veľmi vzácny a drahý druh. Bola úžasná. Milovala som ju. Odkedy sme ju mali, dávala som pozor na všetko, aby sa jej neprihodilo nič zlé. Naivne som jej kúpila postroj a chodila ju „venčiť“ pred panelák. Trpezlivo som stála pri nej na každom pol metri a točila som sa s ňou v kruhu s pyšným výrazom v tvári, kým ona ovoniavala každé steblo trávy. Stále som sa s ňou túlila, bol to môj plyšový macko, moja ovečka.
Vo voľnom čase som sa začala zaujímať o štúdium histórie. Chodila som do knižnice, pozerala filmy, popri tom som kreslila a maľovala a študovala dejiny umenia. Keď som mala pätnásť, objavila som v sebe novú vášeň: začala som sa venovať egyptológii. Kupovala som si knihy o stavbách, histórii a ľuďoch starovekého Egypta, maľovala som egyptských bohov a naši ma v tom podporovali. Začala som sa učiť hieroglyfy z prepisov kartuší, ktoré som zozbierala vo všelijakých knihách. Poznala som mená panovníkov najvýznamnejších dynastií a aj čo znamenali, ich osudy a sochy. Dokonca som sa vyznala aj v rôznych konšpiráciách. Pozerala som seriály, čas na internete som trávila hľadaním stránok zameraných na egyptológiu, aj anglických. Do zošitov som si kreslila Horovo oko, pred zrkadlom som sa maľovala ako starovekí Egypťania, skúšala som si účesy, aby som vyzerala ako oni, vyrobila som si náramok z drôtu, ktorý som odpozorovala z nejakej sochy. Nikdy som ho nenosila, lebo sa veľmi ľahko pokrivil, ale mám ho doteraz ako spomienku. Chcela som si kupovať bižutériu, ktorá mi pripomínala ich šperky. Vymýšľala som si mená, oblečenie a osudy vlastných Egypťanov.
Bola som tým úplne pohltená. Najviac zo všetkého ma však fascinoval vzťah Egypťanov k mačkám. Boli to pre nich posvätné zvieratá, boli všade, zabiješ mačku a si prekliaty. Boli to strážkyne podsvetia. Mala som dokonca pocit, že sa tí Egypťania na mačky aj podobali. Mali ich v nesmiernej úcte, boli to ich ochrancovia ale aj nositelia zlého osudu, ak niekto nerešpektoval veľavýznamnosť, akej sa mačky v starovekom Egypte tešili.
Asi niekedy v tej dobe som prvýkrát videla film o vyháňačovi démonov Constantine. Aj keď sa dá o tom filme hovoriť všelijako, pre mňa to zostal jeden z mojich najobľúbenejších filmov. Krátko na to som si ho kúpila a pozerám ho pravidelne. Na tom filme ma najviac zaujali dialógy a myšlienky, ktoré sa v nich odrážali.
Jeden z najsilnejších momentov bol, keď sa John Constantine vybral do pekla hľadať dievča, ktoré údajne spáchalo samovraždu. Na kolenách mal mačku s prenikavými očami, do ktorých sa uprene pozeral. Mačky sú z časti tu a z časti tam, odznelo v tom filme.
Kedykoľvek sa zahľadím nejakej mačke do očí, vždy si na to spomeniem. Vždy.
Sú na tomto svete a sú aj na tom druhom. Strážkyne brány.
A od vtedy boli pre mňa mačky Strážkyne.
K našej mačke som pociťovala čoraz väčší rešpekt. Cítila som, že nie som jej pán a bola som s tým absolútne zmierená. Bola som šťastná, keď občas za mnou prišla a priadla a chcela sa maznať a ja som si pre ňu vždy našla čas, aj keď som sa ponáhľala, a skutočne som to voči nej pociťovala ako povinnosť. Bola som poctená jej priazňou. Zbožňovala som vtipy ako:
Ležia pes a mačka na koberci pred kozubom. Pes rozmýšľa: Ten človek sa o mňa stará, dáva mi jesť, piť, strechu nad hlavou... určite je to Boh.
A mačka rozmýšľa: Ten človek sa o mňa stará, dáva mi jesť, piť, strechu nad hlavou... určite som Boh.
A cítila som, že je to naozaj tak.
Nie len naša mačka pre mňa bola boh. Hladkala som každú mačku, ktorú som stretla a ktorá sa nechala zavolať. Mala som s nimi obrovskú trpezlivosť a keď neprišla, vôbec som sa nehnevala. Vždy som sa tešila priazni od akejkoľvek mačky. Zavše sa mi aj dnes stane, že keď vidím niekde nejakú Cicu, zakričím „mačka!“
Pre mňa boli tým najkrajším zvieraťom. Boli tak elegantné, uhladené. Dokonca aj mokré strapaté mačky mi pripadali, akoby z nich vyžarovala múdrosť. V nejakej knižke som čítala citát: domácnosť, ktorá ma mačku, nepotrebuje sochu.
A u nás doma to tak naozaj bolo. Ešte aj dnes sa kochám pohľadom na mačku sediacu na stole so spusteným chvostom a mierne vytočenou hlavou a hovorím si, že človek by krajšie umelecké dielo nevymyslel.
A čo bolo najhlavnejšie, úplne som sa zbavila strachu z tmavého domu. Keď som mala strach, vždy som si hovorila, že naša mačka je Strážkyňa a ona sem nijakú obludu nepustí. Kedykoľvek som ju videla nablízku, a bola pokojná, cítila som sa bezpečne. Ak mi začne od vyfantazírovaného strachu búšiť srdce, pohľadom hľadám mačku. Sediacu, spiacu, schúlenú, prechádzajúcu sa ladnou chôdzou. Viem, že ak by niečo nebolo v poriadku, na mačke by bolo poznať nepokoj. Ale pokiaľ je mačka spokojná, nič mi nehrozí, pretože ona ma chráni.
Vo vnútri som s týmto mojím postojom mala aj problémy. Ako kresťan som pociťovala, že cítiť sa pri mačke bezpečnejšie ako s modlitbou na perách asi nie je ten správny prístup dospelého kresťana. Nemohla som si však pomôcť, preto som stále ďakovala, že mi Boh dal takéto úžasné stvorenie a že pre mňa snáď vhodnejšie zviera nemohol nájsť. Niekedy som si dokonca nahovárala, že už aj povahovo sa začínam ponášať mačky.
Na našej ulici sme boli prví, kto mal mačku. Po nás prišli ďalší. Raz nás susedia požiadali, aby sme im kŕmili kocúrika, kým budú v zahraničí. Pravdaže sme prijali. Murko si na nás rýchlo zvykol. Každého z rodiny vítal, keď sme sa vracali domov. Zdržiaval sa vonku a keď bol hladný, mňaukal nám pri dverách a my sme vybehli a išli ho nakŕmiť. Hrali sme sa ním, rozoznal nás po hlase. Neuveriteľne adaptabilné stvorenie.
O dva týždne sa známi vrátili. Keďže sa im však v zahraničí zapáčilo, rozhodli sa tam presťahovať. Murko však už nebol mačiatko, nebola s ním zábava, a tak ho nechali doma s tým, že ho vrátili jeho pôvodnej majiteľke, ktorá bývala dve ulice nad nami.
Murko bol ale veľmi šantivý, verný a inteligentný a navyše- bola to mačka. Po mesiaci od svojich staronových majiteľov utiekol a začal si líhať pred dvere k tým, ktorí ho kŕmili vždy, keď o to prosil. Keď som ho pri našich dverách po dlhom čase opäť zbadala, od radosti som vykríkla a hladkala som ho čudujúc sa, ako rýchlo vyrástol.
Bohužiaľ mal ale, ako to už s pouličnými zmesami býva, veľmi hlasnú náturu. Vyrevúval nám pod oknami celé dni a keď sme otvorili dvere, chcel sa ku nám vkradnúť. Plietol sa nám pod nohy, keď sme sa vracali z nákupu s taškami a ani po týždni nepochopil, že my jeho páni nie sme.
Mamka, na pokraji s nervami, prikázala, aby sme toho otravného kocúra vyháňali a za žiadnych okolností sa s ním nehrali. Že on keď príde na to, že tu nie je vítaný, odíde preč. A tak sa začalo to neustále „ša, ša“ a „kššc!“ pri každom otvorení dverí. Kocúrik bol ale neoblomný a vždy sa k nám hlasno rozbehol. Nedal si povedať.
Raz som prišla domov nesmierne unavená a vyčerpaná a nemala som hlas. Kocúr však nedal pokoj ani tentoraz. Chvíľu som váhala. Vtedy sa to stalo. Napokon som doňho hodila topánku.
Naschvál som sa netrafila. Nechcela som mu ublížiť. Chudák, ale tak sa zľakol, že zutekal z pozemku a ja som bola hrdá na to, aká som invenčná.
Na druhý deň prišiel zase. Tentoraz bez váhania a s presným miereným som ho odohnala na dve doby. Skryl sa pod auto, fiškus. Potom zase čakal pri bránke, tentoraz ale potichu. Prišla som k nemu, bez rozpakov vytiahla zo schránky stoh reklamných letákov, zrolovala som ich, akoby som išla zabiť komára a- zbila som ho. Zbila som ho tak veľmi, že sa mu od prekvapenia podlomili nohy a spadol na zem.
Potom prišiel zas. Čupel pri dverách. Už som mala pripravené noviny. Keď ma uvidel, vstal zo zeme, odbehol do bezpečnej vzdialenosti a očami skúmal všetky únikové cesty.
Čoraz častejšie sa stávalo, že predo mnou utekal hneď, len čo ma zazrel. Očividne ma mal v nepriazni. Lenže mne to nebolo dosť. Chcela som mu dať príučku raz a navždy. Keď som sa raz vracala z mesta, počula som ho hulákať na záhrade. Keď som sa priblížila k plotu, asi ma uvidel, lebo zrazu stíchol. Vošla som dnu a zavolala som na neho sladkým hláskom po mene. Hneď pribehol, a ja som ho zase zbila. Keď trielil preč, v duchu som za ním kričala, ako mi je to ľúto, ale že to musím urobiť.
Dosť dlhú dobu sa neukázal. Asi kvôli tomu, lebo ho naši ostriekali s hadicou na polievanie.
Od tej doby som už žiadnu mačku k sebe nezavolala. Dokonca som im ani nevenovala pozornosť. Keď som chcela, aby naša mačka z nejakej izby odišla, už som nerobila to, že som ju zdvihla, pomojkala a odniesla do inej miestnosti, ale tak, že som ju nohou vytlačila pred dvere. Frflala som zakaždým, keď pýtala žrať a keď som ju hladkala, vadilo mi, že mám potom celé ruky od chlpov. A keď sa mi obtierala o nohy, keď som sedela na stoličke, nohy som zdvihla a sadla som si do tureckého sedu. Čoraz zriedkavejšie som ju pozorovala pri spaní a čistení. Naopak, čoraz častejšie som sa pri neodkladnej práci v duchu sťažovala, aká vie byť otravná, najmä keď mi v noci začne škrabať na dvere.
Pred nedávnom som sa vracala z mesta z jednej akcie. Bola tma a pršalo. Išla som sama na autobusovú zastávku. Zrazu predo mnou prebehla mačka. V centre mesta, mačka. A ja som si spomenula na tú našu. Myšlienkami som sa presunula do čias spred mnohých rokov, keď sme si ju priniesli domov ako mačiatko. Spomenula som si na jej fotografie, ktoré som mala vylepené na stene, na jej prvú výstavu, na to, ako sa raz odo mňa trpezlivo nechala stískať, keď som mala veľké bolesti. Prichytila som sa, že sa usmievam. A postupne som si spomínala na všetko, čo som napísala od začiatku tohto článku. Odstavec po odstavci som formulovala spomienky do viet, vynárali sa mi obrazy, momenty a vône.
A potom som si spomenula na Murka. Na to, čo som mu zrobila. A bola som zhrozená. Nešlo ani tak o neho, nijako som mu neublížila a bol skôr preľaknutý ako zranený. Išlo o to, ako som zradila tú krásne naivnú, radostnú ideu dokonalého stvorenia. Musela som ho zbiť? Vôbec nie. Nemusela som. Mala som na výber. Aj keď som dostala povel, mala som na výber. Mohla som si vybrať, že to neurobím.
Ale na to už bolo neskoro. Stal sa zo mňa netvor.
A tam, na tej daždivej ulici, som si dala prísľub, že tento príbeh napíšem a uverejním a hneď som mu aj vymyslela názov.
Od toho dňa opäť kráčam po špičkách, keď naša mačka spí. Znova sa usmievam, keď si ma všimne a znova sa s ňou vítam vždy, keď prídem domov.
A Murko? Toho som odvtedy stretla iba raz. Sedel od hrôzy pričapený k zemi a obrovskými zelenými očami ma pozoroval. Ignorovala som ho. A hanbila som sa, hanbila som sa pozrieť Strážcovi do očí.
Komentáre
ty sa dobre
silné