Do C2 (tábor sa nazýva Bargah Sevom) sme dorazili po štyroch hodinách za úplnej tmy a silného vetra. Rýchlo sme postavili stany a zaliezli zohriať sa do spacákov. V C2 je k dispozícii aj bivakovacia búda pre dvadsať ľudí a pred dokončením je pomerne veľká kamenná chata alpského štýlu. Chvíľu nás ešte obháňa člen Iránskej horolezeckej federácie kvôli zaplateniu permitu (povolenia na výstup na vrchol), ale keď dostane svojich 50 USD za osobu, môžeme si pokojne schrupnúť. (pokiaľ to vietor plieskajúci stanovým tropikom a zanášajúci dnu množstvo piesku a prachu dovolí...)
Vyspať sa treba, lebo ráno vstávame skoro. O piatej, keď vyliezame zo stanov, víta nás jasná obloha s miliónmi hviezd. Vietor sa trochu utíšil. Za svetla čelových lámp vyrážame na cestu, hoci čelovky možno ani nie sú potrebné, pretože je jasná noc a cesta zreteľne vyšliapaná. Pridáva sa k nám jeden z Talianov, pretože jeho druh a ani iránsky priateľ si netrúfajú.
Po poldruhej hodine chôdze vychádza slnko a oteplieva sa. Zhadzujeme flísové bundy a pokračujeme. V 5 000 metrovej výške sa zjavuje prvý sneh. Niektorých začína z výšky bolieť hlava a necítia sa dobre. Pokračujeme však všetci, pretože vystúpiť na vrchol najvyššej ázijskej sopky je silná motivácia.
Na celej hore sme sami. Približne 200 metrov pod vrcholom prvý raz pocítime to, pred čím varujú všetky informácie o tejto hore – výrony sírneho plynu.
Zatiaľ to však nie je zadúšajúce.
Dá sa pokračovať.
Až tesne pod vrcholom sa dvakrát dostávam, do takej koncentrácie síry, že mám pocit, že sa v najbližšej chvíli musím zadusiť. Vo výške nad 5 000 metrov už aj tak nie je veľmi čo dýchať a ak to, čo dýchate Mendelejev označil skratkou S, situácia nie je príliš kompatibilná so zachovaním životných funkcií.
Snehu stále pribúda (i keď žiaden ľadovec tu nie je a mačky netreba). Spod snehu len kde-tu vytŕča kameň či lávová vyvrelina od síry intenzívne zafarbená na žlto. Asi dvadsať metrov pod vrcholom sa nachádza výdatná fumarola. Sírny plyn z nej fučí ako z papiňáka a oproti modrej oblohe vytvára efektné obrazy kúdoliacej sa pary či dymu. Ideálna scéna pre koncert Ivety Bartošovej či inej romantičky. Akurát, že sa k tomu miestu netreba približovať. Posledné kroky k vrcholu si už vyžadujú priam pekelnú námahu, štýlovo doplnenú pachom síry.
Po šiestich hodinách stúpania sme o jedenástej na vrchole. Hoci sme na celom kopci sami, predsa nie sme sami. Na vrcholovej skale je pribitých viacero zvieracích obiet. Zmysel a motivácia tohto činu nám zostáva utajená.
Pohľad na 200 km dlhé pohorie Alborz a najmä do doliny Haraz je úchvatný. Nás však čaká únavný zostup. K mešite v base campe schádzame individuálne a za úplnej tmy - podľa toho, ako to komu „šlape„. Vzhľadom na to, že v útulku či mešite niet nijakého svetla, orientácia v teréne je za tmy dosť zložitá. Pomáhame si aspoň signalizovaním čelovkami. Počas zostupu stretávame skupinku zhovorčivých Iráncov, ktorí sa v túto pokročilú hodinu ešte len vydávajú do C2. Zajtra je štátny sviatok (spomienka na úmrtie proroka Alího) a deň pracovného pokoja treba využiť! Želáme im šťastnú cestu a ponáhľame sa osláviť vrchol čímsi iným než instantnou polievkou.
Zdroj fotografií:
PF
Komentáre
teda!!
páči
som uchvatena
Tak ďalší vrchol za nami:)
Mno, mě tam chyběj převisy,
Ale jako tůra dobrý:-)))) Pěkně zadokumentovaný i napsaný!
Jako kdybych tam už byl. Na vrcholu.
Pali...