mi dnes napadlo? Možno to bude znieť ako také patetické vyznanie, ale.. aj tak...

Keď tu nie si, celý svet je zrazu nezmyselný! Je to divné, ale keď si tu, tak nad zmyslom neuvažujem. Keď si tu, tak mám pocit, že som pochopená, že je dobré existovať. 

Vo chvýľach, keď ma všetci opustia, a keď sú okolo len tí, ktorých mám práve plné zuby, vtedy si na teba najviac spomínam.

Keď má človek niekoho, kto sa nepýta ale berie ho takého aký je a ešte sa k nemu správa akoby bol úplne normálny, tak je to niečo úžasné.

Ty si moja partia na akúkoľvek décalage. Možno je to práve tým, že sa vidíme len pri našich décalages, ale predsa len..

Vážim si, že si pri mne.

Ono, život nám hádže polená pod nohy, ale učíme sa preskakovať a keď sa navzájom podporíme, všetko je zrazu také jednoduché.

Ktovie, aký by z nás bol pár. Možno by nám tá spoločná domácnosť aj klapala, a možno práve nie, ale kokós, prečo keď mi je zle, ty si vždy tá správna záchrana?

Neurazíš sa, že som ti takto verejne vyznala moju úctu?

A vieš ešte čo? Tak bezprostredného človeka ako ty som ešte nestretla. Jeden by sa hanbil za to, ako sa niekedy správa.. Možno práve to, že si len človek so svojimi pádmi a povstaniami, práve necháva vy/iniknúť tvoju dobrú dušu.

Sorry, ak sa zdá že preháňam.

Mám rada ako myslíš a vždy ma to naplní niečim novým.

Najviac ma mrzí, že nepoznám spôsob ako by som ti toto nejak odvďačila.

Prajem ti veľa veľa síl, lebo to čo ty dokážes niesť na pleciach, tak to by zložilo aj vola.

Oj, žena moja, chcelo by to nejaku nočnú, ale aj dennú décalageˇ

Veď ty vieš...

Napíš