Ako mnohí iní, aj ja používam osobné auto, a to najmä na bežné účely. Napríklad na návštevu rodiny, dovolenku, nákupy, cestu do práce, výlety a podobne. Takže, ročne najazdím asi takých 12 000 km. Čiže, podľa mňa, mám dosť skúsenosti nato, aby som vedel posúdiť ako jazdím nielen ja sám, ale aj iní vodiči. A tak sa takmer denne presviedčam, že stále sú takí vodiči, pre ktorých sú pravidlá cestnej premávky zbytočným zdrapom papiera. Minulý víkend som spolu s manželkou cestoval z Bratislavy na východ Slovenska. Obyčajne jazdievame cez Donovaly, ale teraz sme chceli spoznať aj iný kút našej vlasti, a tak sme išli spodnou trasou, cez Zvolen. 

Už vo Zvolene, kde cestári robia rozsiahlu rekonštrukciu vozovky, som ale začal pochybovať o tom, či som si vybral tú správnu trasu. Nejakých pár desiatok kilometrov pred Detvou,  sme totiž my vodiči, idúci v kolóne (je tam pomerne dosť úsekov, kde sa nedá predbiehať), museli doslova čeliť ataku vodiča športového vozidla, ktorý jazdil tak, že predbiehal bez ohľadu na zvislé,  či vodorovné zákazové značky.  Samozrejme, že okrem stresu,  okoloidúcim vodičom  spôsoboval aj zbytočné rizikové situácie.  Ďalším miestnym fenoménom,  okolo Rimavskej Soboty, bola jazda za osobnými autami, ktoré tak dymili, že sa za nimi skutočne nedalo jazdiť.  Ešte šťastie, že sa presúvali len na krátke vzdialenosti.

No a vrcholom bola jazda ťažkého nákladného automobilu, pár desiatok kilometrov pred Košicami, ktorého vodič bol buď hluchý alebo mal tlmiče na ušiach, lebo inak by jazdu s týmto autom nemohol absolvovať. To už nehovorím o tom, že týmto autom vážne ohrozoval nielen svoje zdravie, ale aj bezpečnosť všetkých ostatných vodičov, ktorí jazdili  za ním,  ale aj tých, ktorých oproti sebe míňal.  Toto auto malo totiž poškodenú nápravu, ktorá sa vtedy, keď je funkčná, dá zdvihnúť aby vodič šetril pneumatiky. Tomuto autu sa, ale táto náprava už nedala ani poriadne zdvihnúť, ale ani položiť na vozovku. Takže celá náprava vibrovala a pritom robila neznesiteľný rámus.

Dnes som pre zmenu nie ako vodič, ale ako chodec, šiel cez vyznačený  priechod. Stal som pred zebrou na chodníku, aby som zhodnotil situáciu, či môžem bezpečne prejsť cez priechod, ktorý obojsmerne pretína dvojprúdovú komunikáciu, na ktorej môžu autá jazdiť 50-kou. Vľavo je zastávka MHD so samostatným odbočovacím pruhom, ako obyčajne stal na nej kĺbový trolejbus. Preto som opatrne vkročil na priechod, ale to, čo som za tých pár sekúnd od tohto okamžiku zažil,  stojí za napísanie.  Asi 60 metrov od priechodu  sa blížila kolóna osobných áut, a tak som sa rozhodol ďalej pokračovať v ceste po priechode. Keď som bol asi v jeho polovici, trolejbus „vyhodil“  smerovku. Ten ma nemohol ohroziť, no nebezpečenstvo prišlo od prvého „mercedesa“ v kolóne, ktorý išiel zrejme viac než 50-kou, a keďže nedal prednosť trolejbusu, tak sa musel zo svojho pravého jazdného pruhu presunúť do ľavého,  kde prinútil brzdiť za ním idúce vozidlá, a mňa popohnal uhnúť mu z priechodu. Medzi dvojprúdovkami je deliaci pás, a tak som z neho ako chodec mohol  už pomerne bezpečne  sledovať,  čo to za blázna sedí v tom „mercedese“.  Nebol to blázon, bola to „dáma“, ktorá túto situáciu vyhodnotila tak, že sa neočakávane zaradila pred vodiča trolejbusu, prudko pribrzdila a tak ho asi 20 metrov „školila“. Ďalej som sa už nedíval, lebo som mal voľnú druhú polovicu priechodu a chcel som ho bezpečne prejsť, čo a sa mi aj podarilo.

Prečo to píšem teraz? Blížia sa novembrové sviatky dušičiek,   a čo nevidieť budú aj jesenné prázdniny. Preto naše ťažko skúšané cesty a po nich jazdiaci vodiči, asi  dostanú zasa poriadne zabrať. Aj preto si myslím, že je dobrá každá skúsenosť, teda aj tá moja, ktorá môže pomôcť ostatným vodičom aby jazdili opatrnejšie, a tým aj bezpečnejšie.

Príjemný deň a všetkým užívateľom našich ciest mnoho bezpečných metrov a kilometrov. doko