Začneme otázkou, ktorá bola položená posledná a síce, či odpovede na vyššie uvedené otázky možno nájsť v Biblii?

Človek sa nemá kŕčovito upínať iba na jeden jediný zdroj a ignorovať všetko ostatné. Zrnká pravdy sa totiž nachádzajú aj v mnohých iných zdrojoch okolo nás. A práve tieto zrnká pravdy z iných zdrojov nám môžu umožniť vnímať mnohé súvislosti v onom veľkom Zdroji, akým je Biblia, z úplne iného uhľa pohľadu a v úplne inom svetle. Tak, ako by sme sa na veci nikdy neboli schopní pozrieť, keby sme sa upli len na jeden jediný zdroj, aj keď ním je trebárs Biblia.

Na podopretie tohto tvrdenia uvediem príklad. Za čias Ježiša, podobne ako je tomu dnes, existovali mnohí znalci Písma, mnohí učení muži, ktorí štúdiu Mojžišovho Zákona zasvätili celý život. Preto sa prirodzene domnievali, že Zákon a jeho správny výklad dobre poznajú.

Avšak paradoxne, keď prišiel Kristus, boli to hlavne znalci Písma, učenci a kňazi, ktorí ho odmietli a ktorí ho neboli schopní spoznať a prijať. Vedeli dobre o zasľúbenom príchode Mesiáša, ale keď prišiel nespoznali ho a jeho učenie vyhlasovali za blud, či za rúhanie sa Stvoriteľovi.

Ako vôbec mohlo k niečomu takémuto dôjsť? Jednoducho tak, že do výkladu Mojžišovho Zákona ľudia časom povnášali množstvo vlastných predstáv a a názorov, ktorými zastreli jeho jasnosť. Keď však Kristus, prichádzajúci z Pravdy priniesol Pravdu v jej pôvodnom jase a čistote, útočili proti nemu, lebo jeho Pravda sa v mnohom nezhodovala s ich výkladmi a ich vlastnou múdrosťou. Títo ľudia mali dokonca i o Mesiášovi svoju vlastnú predstavu, a keď Mesiáš medzi nich celkom reálne prišiel, zavraždili ho, pretože on a jeho učenie sa nezhodovali s ich predstavou o Mesiášovi a jeho Pravda s ich vlastnou „pravdou“.

To, na čo chcem zvlášť upozorniť je skutočnosť, že títo ľudia sa dôsledne, prísne a do najmenšej čiarky držali litery Zákona, ale predsa sa mýlili. Ich tragédia spočívala v tom, že ich vlastné predstavy o pravde im boli bližšie, ako Pravda samotná.

Preto si Kristus svojich učeníkov ani nemohol vybrať z ich radov. Vybral si ich z radov obyčajných ľudí, nezaťažených jednostranným, kŕčovitým štúdiom Písem, ale vo svojej nezaťaženosti schopných jasne vycítiť, čo prichádza z Pravdy.

V tejto súvislosti je namieste veľká otázka: Ak by Kristus prišiel dnes, mohol by úplne vo všetkom súhlasiť s tým, ako je jeho učenie vykladané kresťanskými cirkvami? A ak by cirkvám vytkol mylné výklady a chybné praktiky tak, ako to nekompromisne urobil pred 2000 rokmi vo vzťahu k vtedajšej židovskej cirkvi, dokázala by kresťanská duchovná elita ustáť túto kritiku? Nezavrhla by ho ako rušiteľa pokoja a ustáleného behu vecí tak, ako sa to stalo pred 2000 rokmi?

Zhrnutie odpovede: Človek sa nesmie upínať iba na jeden zdroj, ale musí byť vnútorne slobodný a otvorený ku všetkému. Má byť samozrejme obozretný a opatrný. Má všetko vážne, dôsledne a samostatne skúmať skôr, ako to príjme za svoje. Nemá sa iba slepo spoliehať na autority. Veď história nám predsa jasne ukazuje, že v prípade Krista duchovné autority absolútne zlyhali.

A teraz k ostatným otázkam: Prečo Pán vytvoril Zem a ľudí na nej?

Hmotnosť tejto zeme bola Stvoriteľom vytvorená ako škola. Ako miesto, kde sa ľudia majú naučiť správne žiť. Správne žiť podľa Vôle Najvyššieho a v súlade s ňou. Ak sa to naučia a dokážu to, ak tomu prispôsobia všetko svoje cítenie, myslenie, slová a činy, môžu opustiť školu, ktorou je hmotnosť a vstúpiť do večnej ríše ducha – do raja. Tam, kde sa žije iba podľa Vôle Najvyššieho a preto tam panuje iba mier, šťastie a radosť.

Aký má Pán zámer s ľuďmi do budúcnosti?

Zámerom Stvoriteľa, ktorý vytvoril pre ľudí hmotnosť, ako školu je, aby čo najväčší počet z nich dokázal túto školu úspešne absolvovať. Aby na základe toho mohli hmotnosť opustiť a vstúpiť do raja – do večnej ríše ducha.

Chcel Pán, aby svet vyzeral tak, ako ho vidíme dnes?

Odpoveď na túto otázku je až príliš jednoznačná. Svet nekráča cestou Božieho zámeru. Svet a ľudia na tejto zemi nechcú poznávať Vôľu Najvyššieho a nechcú žiť, myslieť a jednať podľa nej.

Svet a ľudia kráčajú cestou svojej vlastnej vôle, v čom spočíva koreň všetkého zla a utrpenia. Svet sa totiž odvrátil od Stvoriteľa a jeho Vôle a preto je skazený a zlý. Tento svet si tak namiesto cesty do raja, ktorú mu predurčil Pán, vyvolil cestu do záhuby a zničenia.

Takto žije a jedná väčšina ľudí na zemi. A to žiaľ i mnohí tí, ktorí sa považujú za veriacich, pretože ich takzvaná viera je iba čistou formalitou, nakoľko nikdy nezasiahla všetko ich cítenie myslenie. Títo ľudia sa totiž nikdy naozaj vážne neusilovali spoznať Vôľu Najvyššieho a bezvýhradne ju zahrnúť do svojho vlastného života. Ich cítenie, myslenie, slová a jednanie sú tomu na míle vzdialené.

Napriek tomu sa však na zemi nachádza malý počet ľudí, ktorí opravdivo túžia po Svetle a po Stvoriteľovi. Ktorí nesú v sebe túžbu po čistote, dobre, ušľachtilosti a Pravde.

Zaujíma sa Pán o to, čo sa teraz deje vo svete?

Stvoriteľ veľmi dobre vie o situácii v hmotnosti zeme a práve kvôli tým nemnohým dobrým sa chystá pomocne zasiahnuť. Chystá sa oddeliť dobrých od zlých a spravodlivých od nespravodlivých, aby tí dobrí, ktorí milujú Pána, sa mohli na zemi učiť a naučiť žiť správne podľa Jeho Vôle. Za týmto čelom má byť Jeho mocnou rukou na zemi zriadená tisícročná ríša pokoja a mieru.

O tejto ríši hovoril už Izaiáš ako o dobe, kedy ľudia prekujú meče v radlá a kedy bude lev pokojne ležať vedľa baránka. O existencii ríše mieru na zemi možno nájsť mnoho zmienok v rôznych častiach Biblie, či už v Starom, alebo v Novom zákone. Spomeniem napríklad Kristov výrok o tom, že hriechy proti Duchu Svätému nebudú nikomu odpustené ani v tomto, ani v budúcom veku.

Ani v tomto, ani v budúcom veku! My teraz žijeme v tomto veku, ale má tu byť nejaký iný, budúci vek. Nový vek, v ktorom sa dobrí ľudia majú na zemi učiť žiť správne podľa Vôle Najvyššieho, aby sa napokon stali spôsobilými pre vstup do večnej, nádhernej ríše ducha - do raja.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.