Kurva... zvláštne slovo, také... použiteľné. Tu a teraz, vždy a všade. Život je príliš ťažký? „Kurva!“ Nechce sa ti vstávať? „Kurva!“ Od poslednej štetky si chytil filcky? „Kurva!“

S kurvami neprohloupíš, len... treba sa mať na pozore aby, aby si neskĺzol až niekam na dno závislosti kedy prestávaš byť normálnym človekom kompaktibilným so svetom za oknami tvojho súkromného plánu.

Taká polointelektuálna vsuvka.

Jebať.

Temnotu okolo presvetlí záblesk. Cigareta, o ktorej povedala, že ženská. Ženská.

Kopnem do seba trocha stoličnej. Trocha viac. Práca po ránu bude skvelá. Nasrať.

„Nasrááááť!“ Ozve sa pokojným tichom zapadnutého sídliska od zúfalca, ktorého pri živote držia len cigarety a káva. A chľast. A trocha trávy, či hašišu len občas a len veľmi málo. Dosť málo. Príliš veľa. Záchranné slamky chujovín, ktoré musím platiť vždy dvakrát. Raz niečím zvaným cenina. Obeživo a nesprávne bankovka. Druhý nádychmi a výdychmi o ktoré ma nezadržateľne pripravujú. Ktoré môžem srať tiež a vlastne. Ako všetko.

Sadnem si na obrubník a zapálim ďalšiu. Pozerám na fľašku v ruke. Chľast je tak príjemný práve preto, že na mol nerozmýšľam. Nerozmýšľame. Nerozmýšľate.  A ak aj áno, ráno je hlava tak nádherne prázdna. Bez spomienok. Bez ideí. Najväčšou námahou je prísť, postaviť sa pred zrkadlo a trafiť si kefkou do úst. Úplným Olympom. Niet divu, že je tak obľúbený.

Pozorujem dym vznášajúci sa ku hviezdam a chvíľu si chcem priať byť ako on. Neopakovať stále tie isté chyby. Nepočúvať, aký som skvelý a nevedieť, že je to hlúposť a že hneď po nej príde obľúbené „mám ťa rada ako kamaráta.“ Povedané ústami, dotykmi, vôňou a očami. Na zvracanie. Držať sa za ruky a vedieť, že to nikdy nebude cítiť ako ty a predsa s ňou kráčať zas a znovu len s inou farbou vlasov, či výškou, či šatách len pre tú chvíľu, kedy môžem na okamih klamať sám sebe o tom, že by to mohlo byť inak. Že to bude inak. Keď nie je.

A večer sa vrátiť a pozerať do zrkadla otočiac vypínačom vo vlastnej hlave a vypustiť odniekiaľ z úzadia hlasy, ktorých si plný aby jeden cez druhého kričali niečo vulgárne. Napríklad o tom, aký si čurák. Opäť.

Zo šera zahliadnuť ako odchádza s iným, tým, ktorý ju za ruku držať nebude. Ktorý jej ublíži tak ako ubližuje svojej súčasnej. Svojej budúcej minulej.

Len aby z tieňa vystúpil starý dobrý rieper.

„Vravel som ti.“

„Viem.“

„Nemusel som.“

„Viem.“

„Vedel si.“

„Áno.“

„Tak prečo?“

Pokus o úsmev v mojej tvári sa tvári skôr ako rozškľabená rana. „Chcel som to skúsiť. Alterego my ass. Či som ešte stále rovnaký kokot.“

Odraz vo fľaši mi úsmev oplatí. „Si. A budeš stále.“

Cigaretové uhlíky mi svietia na cestu a nikotín pomáha zabudnúť na bolesť. Plášť hltá kvapky krvi utekajúce z predlaktia a svetlo osamelej lampy dopadá na črepiny fľaše bez tváre. Kúsky omámenia sa rozlievajú po okolí dúfajúc v slobodu ich druhu tak vzácnu.

Myslím... A bliká mobil. „Vieš...“

Viem.

A učím sa.

Túto som aspoň pretiahol. Unlike the last time.

Ostáva už len navrávať si, že o deň, týždeň, či mesiac zavolá. Rok.

Zasa ten úsmev.

Schizofrénia ako prevencia závislosti na alkohole.

Akože, dá sa.