Počas Dňa otvorených devrí vo veľkošarišskom pivovare milovníkom piva a nielen
tým, hrala prešovská skupina s názvom Komajota. V mori návštevníkov, ktorí boli
zaujatí hlavne tým, pri ktorom stánku s pivom sa zastaviť, mala znieť ako kulisa.
Mne osobne tá kulisa znela veľmi dobre. Až tak dobre, že som sa rozhodla sa
započúvať do ich prvého CD  nerušene, v  mojom obľúbenom kresle.

   A prekvapili ma. Veľmi príjemne. Hlavným nástrojom a zvukom  sú klávesy v celej
ich škále od koncertného krídla po syntetizátory, ďalej  basová gitara a bicie, ktoré
jemne prerýva spev, plynule sa meniaci do citlivo dávkovaného falzetu a v baladách
( Tieň, Anjel, Prach) vytvára snivú, a napriek tomu aktívnu náladu akéhosi prieniku
do inej ako zemskej dimenzie s pocitom podmorského, vzdušného, či vesmírneho
časopriestoru. Texty svojou zrozumiteľnou poetikou harmonizujú s hudbou a sú
neprehliadnuteľným ornamentom skladieb. Pesimisti prirovnávajú Komajotu
k britskej skupine Keane. Kto by však dnes v hudbe dokázal nájsť čisté novátorstvo
bez prisúdenia akejkoľvek inšpirácie?

    Skupina Komajota pochádza z Prešova. Podobne ako IMT Smile, Peha, Para,
alebo Peter Lipa, Peter Nagy, Katarína Koščová, Čiki-Liki-Tua a mnohí ďalší.
Prečo opäť z Prešova?  Neviem, aj keď  tu žijem od narodenia. Viem však to, že  ako
deti sme chodili buď do hudobnej školy alebo do spevokolu alebo do folklórneho
súboru alebo sme písavali básničky alebo len tak počúvali hudbu.  A tak je možné,
že z toho bublajúceho hrnca občas niečo vykypí rovno na svetlo slovenskej  scény.
A kypieť zvykne vraj to najlepšie, ako hovorievala moja babka.