Bolí ma celá Vesper, každá bunka môjho tela. Nahlas zívam a snažím sa nezaspať. Večer ma čakajú spoločenské povinnosti, ktoré sa mi nechce plniť. Najradšej by som zostala v posteli  a spala.  Tento krát to nemôžem odložiť. Únava ma celú požiera a každý malý pohyb mi spôsobuje bolesť. Bolia ma bedrové kĺby, ktoré silnejú pri hojdavých pohyboch bokov. Nemôžem poriadne prekrížiť nohy, pichľavá bolesť v stehenných svaloch sa prelína s tupou bolesťou v bedrách. Napínanie svalovej hmoty aktivuje svalovú horúčku tela. Chrbát už ani nespomínam. Škoda slov. Sľúbila som si, že sa s tým naučím fungovať. Ale tiež kurevsky bolí. Nohy a ruky sú posiate modrinami. Rozmýšľam, kde sa vzali. Modriny sa mi bežne nerobia. Nepamätám si, že by som sa niekde udrela. Pamätám si len asi 115 kíl čistej váhy posiatej hustými chlpmi. Je možne, že dotyk tejto váhy môže spôsobiť modriny, aj keď v ten moment si to asi neuvedomujem. Neviem, fakt neviem, kde sa vzali, ale sú tu ako následok predchádzajúcej noci. Možno, aby som nezabudla. Hmm. Ale dá sa zabudnúť na noc plnú smiechu, napätia a uvoľnených endorfínov?

Včera som sa prvýkrát pristihla, že vlastne nevládzem, že už dosť, že chcem spať. On to videl inak. Prirážal viac a viac. A mne preletelo hlavou, že ma to s ním, aj napriek únave, neskutočne baví, že sa ešte aj pri súloži smejeme, že mi neprekáža brutálne veľké brucho a skutočnosť, že vyzeral ako orangutan a nie prototyp Adonisa, že to mám celé v tej hlave nejaké popletené, a že vždy skončím v posteli s nejakými divnými typmi... Všetci majú, ale jedno spoločne, krásne sa s nimi smeje...

Pripomínal mi Jamesa, dokonca aj vzhľadom. Napadlo ma, že tu budem mať svojho bratislavského Jamesa, presne tak ako som raz vyslovila na začiatku tohto roku: „Nechcem žiadne vážne vzťahy, len klud, pokoj, pravidelnú súlož a veľa smiechu, na to je ideálny James, taký bratislavský James...“

To úžasné prianie padlo po vzťahu nevzťahu s Alexom. A vážne sa napĺňa.

Hmm, aký paradox!?

Mám tu muža, ktorý sa mi páči a ja si aj tak vyberiem orangutana.

Asi sa mi už nepáči, páčil sa mi na jednom stretnutí. Potom som bola mimo. Volal a písal. Vytáčal ma svojimi zvláštnymi správami, ktorým som nerozumela. V duchu som si povedala toto ja nepotrebujem a keď sme spolu volali som sa ho opýtala, prečo to robí. Povedal, že ho to baví vytáčať ma a ja som len odvetila fajn a príchod ďalších som registrovala veľmi matne. Niektoré potešili, ostatné som neriešila. Stretli sme sa hneď po mojom príchode, ale niečo bolo už iné. Neviem to popísať. Mám v tom trochu bordel.

Sedeli sme v Trafenej husi, opaľoval nás tam zakomplexovaný Denis a napriek mojej počiatočnej mrzutosti, som sa výborne bavila. Zavolal mi, že ma chce vidieť, že príde a naozaj prišiel. Počkala som ho na ulici, predstavila kamarátkam a stala sa tichým pozorovateľom vlastných pocitov. Cítila som nič. Nič. Úplne obyčajne nič. Rozmýšľala som, čo sa mi na ňom páčilo, lebo v ten večer mi na ňom vadilo absolútne všetko. Kamarátky pokyvovali súhlasne hlavami a ja som sa strácala. Strácala v sebe.

Pristihla som sa pri strašných myšlienkach. Videla som priepasť. Priepasť vytvorenú rozdielnym zázemím. On bol jednoduchý Mick Dundee a ja mestská Sue Charlton. Chvíľu som zvažovala, či to nie je len tou mojou predchádzajúcou mizernou náladou. Nebolo. Rozladil ma jeho nejednoznačný spôsob komunikácie. Rozladila ma skutočnosť, že sa nechávam rozladiť. A ja sa predsa nechcem nechávať rozladiť, ja chcem klud a pokoj, ja už nechcem nič riešiť, dedukovať, zamýšľať sa, klásť si otázky „myslel to takto, alebo takto“, fakt nie. Posledný rok obhajovania a sebaklamu mi stačil dostatočne.

Bavili sme sa o golfe, o turnajoch, o víťazstvách. Každý sa nejakým pochválil. Opýtal sa ma, čo som vyhrala ja. Povedala som nič. Pokrútil hlavou a ukázal na seba. „Ty si vyhrala mňa predsa,“ dodal. Kamarátky sa tuším tešila aj za mňa, ja nič, absolútne nič. V hlave mi doznievali zvláštne esemesky, ktorým som nerozumela a už ani nechcela rozumieť. Nezdržali sme sa dlho, mala som pocit, že nie je o čom rozprávať a dúfala, že snáď sa zo svojich debilných pocitov vyspím.

Ozval sa. Ozýva sa stále. A už neposiela mätúce esemesky. A moje debilné pocity pretrvávajú.

Ozval sa aj orangutan alebo bratislavský James a smiali sme sa. Len čo otvoril ústa, už sme sa smiali a v momente som zabudla na okolitý svet.

Mám pocit, že potrebujem zabudnúť na okolitý svet, že to je to čo sa mi teraz páči, únik z reality všedných dní. Možno práve preto som sa nechcela vrátiť späť z môjho malého minulotýždňového výletu zabudnutia a takmer som plakala ako malé decko, ktoré sa vracia z pionierskeho tábora.

Baví ma unikať z reality a za týmto účelom dať prednosť orangutanovi, s ktorým sa krásne smeje a možno aj zabúda...

Asi nebudem normálna...