Keď sa vydala na cestu, bola už tma. Rada šoferovala po tme. Nič ju nerozptilovalo. Mohla sa ponoriť hlboko do svojho vnútra, do svojich myšlienok, z ktorých ju vytŕhali len svetlá okolo idúcich áut. Tentokrát ich mala plnú hlavu. Predstavy a myslienky plynuli hlavou. Mala nad čím premýšľať, veď sa za posledné dni udialo tak veľa. A ona sa chystala urobiť niečo, čo si nikdy nemyslela, že urobí. Je to správne rozhodnutie? Dokáže sa vzdať všetkého kvôli svojim snom? Dokáže opustiť milovanú osobu a tým sa obrať o možnosť byť s niekym, kto ju bezprostredne miluje a koho miluje ona? Vedela, že to musí urobiť! Ale dokáže to?

Ak s ním ostane, naďalej mu bude ubližovať. Naďalej bude sedieť a raz za čas jej preskočí a odnesie si to len a len on. On, ktorý za nič nemôže. Človek, ktorý by si pre ňu nechal aj do kolena vŕtať, len aby mohol byť s ňou.

Opäť sa ponorila do svojich fantázií o ceste za snom. Predstavovala si každu sekundu, minutu i hodinu. Už dávno si myslela, že sny sú len sny a že si ich asi nikdy nesplní. Ale veď čo, nie je sama na svete. Ale teraz? Teraz mala pocit, že je pripravená, že tie sny sa dajú uskutočniť a že ich môže uskutočniť. Cítila sa pripravená. Cítila, že teraz je ta správna chvíľa.

"Ano! Urobím to! Všetko mu poviem! Musí vedieť na čo myslím! Je to voči nemu nefér, keď mlčím."

Pred ňou sa objavil kamion. Išiel v podstate predpisovo. Medzimesto 90, ale zrazu prišiel kopec a on spomalil na 20. Serpentíny. Nemohla ho obehnúť. Mala strach. Konečne sa dostali na rovnú cestu. Náklaďák zrýchlil. Mala slabé auto a tak sa s predbiehaním rozlúčila. Jej auto nevie zrýchliť tak rýchlo, aby ho stihlo predbehnúť.  Zrýchlil na 90. Už už sa chcela na to vykašlať, keď tu opäť kopec. Spoza nej vykukali nervozne auta a nakoniec ich nejak popredbiehali. Rovinka. "Fajn teraz mám šancu!" Vyzrela spoza kamionu a začala predbiehať.

Prásk!