Zuzana s Mirom ležali v posteli, unavení zo sťahovania. Jej sa i napriek tomu ešte nechceli zatvoriť oči. Uvažovala dlho do noci a vnímala dych človeka, ktorého zbožňovala celou svojou osobou. Hoci zaspala až nad ránom, nerobilo jej problémy vstať spolu s Mirom.___ Marek sa zobudil a miesto vedľa neho bolo prázdne. To ho prebudilo. Našiel ju sedieť v kuchyni. Čítala knihu a chrumkala orechy. "Čo to máš a čo tu, vlastne, robíš?" "Nechcelo sa mi spať. Dáš si?" Na jeho zdvihnuté obočie mu vysvetlila, aké sú orechy prospešné. "Áno, ale nie o tretej v noci." "Aha. To máš asi pravdu." Prikývla uznanlivo. "Ale rád sa ponúknem." Usmial sa. Usmiala sa tiež. "Ruším ti spánok?" Zaujímal sa Marek. "Nie. Ako si na to prišiel?" "Keď nespíš." Mykol plecami. "To nič. Niekedy takto presedím aj celú noc." "Ako? Nemusíš spať?" "Občas." "Myslel som, že si unavená." "Bola som." Prisvedčila a usmiala sa. Už sa nič nepýtal. Vedel, že by to zrejme i tak nepochopil. "Napustím vaňu. Pridáš sa?" Nesmelo navrhol. Zadívala sa neho s láskou dieťaťa a po krátkom zvážení mu odpovedala. "Vďaka za lákavú ponuku, ale musím odmietnuť. Hoci nerada. Dočítam kapitolu a pôjdem si ešte ľahnúť. Ráno idem do práce, nemôžem vyzerať ako úplné strašidlo." "Nikdy tak nevyzeráš." Namietol. "Ďakujem." Cítil, že mu nepovedala všetko. Zmocnili sa ho pochybnosti, či jej neublížil priveľmi...___ "Uvedomuješ si vôbec, že o tebe, vlastne, nič neviem?" Spýtala sa Zuzana Mira pri raňajkách. "Vieš, nerada by som si neskôr vypočula nejaký smutný alebo príšerný príbeh o tvojom detstve a rodičoch. Budem ti vďačná, ak ma ušetríš." "Nič zaujímavé. Do dvanástich som bol v decáku. Neviem ako a prečo, ale zrazu som sa ocitol v nejakej rodine. Marekovi rodičia si ma osvojili. Sme, vlastne, nevlastní súrodenci, ale považujeme sa za najlepších priateľov. Nikdy medzi nami nepadlo slovo brat. Sme priatelia, dlhoroční priatelia a máme výborný vzťah. Moje detstvo začalo až v dvanástich a o tom som ti už rozprával. Čo bolo predtým? Neviem a ani ma to nezaujíma." Mykol plecom a zahryzol sa do chlebíka. Zuzana sedela oproti nemu v nemom úžase. "Viac nemám čo dodať. Iba to najdôležitejšie. Že ťa ľúbim. Berieš ma, i keď som sirota?" Spýtal sa s miernym úškrnom a s roztomilým pohľadom čakal na odpoveď. Zuzana vstala, podišla k nemu a sadla si mu na kolená. "Neexistuje nič, čo by nás rozdelilo. Ľúbim ťa."___ Po príchode z práce ju Marek našiel schúlenú v posteli. Hral televízor, ale zvuk bol vypnutý. Od bolesti sa jej tlačili slzy do očí. "Ahoj, láska moja." "Ahoj." Odpovedala mu a bolestivo zakňučala. Sadol si k nej na posteľ. "Si chorá? Necítiš sa dobre?" "Nie som chorá." Pokúsila sa o úsmev, ale vznikla z toho iba čudná grimasa, kričala z nej bolesť. "Si horúca." "O nič nejde." Jeho vystrašený pohľad ju prinútil, aby bola k nemu úprimná. Koniec koncov, rozhodli sa spolu žiť. Prešla si rukou po tvári a ticho povedala: "Dostala som menzes." Tvár jej zaliala červeň a cítila sa trápne. "Máš bolesti?" Pohladil ju po ramene. "Uhm." "Je to zlé?" "Dosť." Ľahol si k nej. "Ukážeš mi, kde ťa to bolí?" Váhavo prikývla a jemne priložila jeho ruku na boľavé miesto. "Ľúbim ťa." Otočila tvár k nemu. "Aj ja ťa ľúbim." "Prečo si mi to nikdy nepovedala?" Mal k nej malú výčitku. "Neviem. Nepovažovala som to za dôležité a potom, nič by sa tým nezmenilo. Ja..." "Čo?" "Nevedela som, ako ti to mám povedať." Priznala. "S nikým som sa o týchto veciach nezhovárala." "A matka?" "Bola som ešte malá. A od otca som to nemohla chcieť. Mal toho dosť aj bez toho." "Chúďa moje." "Nesranduj." "Ja nikdy." Usmial sa. "Nie je pre mňa ľahké o tom s tebou hovoriť." "Naopak. So mnou je všetko ľahké." Zasmial sa. "Verím ti. Ale je to prirodzená vec a odteraz je to naša záležitosť. Nie len tvoja, miláčik. Ten nočný budíček nebol len tak, však?" "Nie. Prepáč." Opäť sa začervenala. "Tušil som to. Ale veď vtedy by si mala práveže spať. To je najlepšie na bolesť." "Áno, ale ja vtedy ešte nemávam bolesti. Ja...bojím sa spať. Ak sa donútim k spánku, mám príšerné sny a cítim sa horšie, akoby som vôbec nespala." "Je to lepšie?" "Hej." "Robí to moja prítomnosť?" "Určite." Žartovali. "Chcem sa s tebou milovať." Pošepol jej do ucha. "Teraz? Vylúčené!" Jana bola zhrozená. "Vylúčené? To slovo sa mi nepáči." "Ani mne, ale teraz sa mi hodí." Uškrnula sa. "Ty si ale potvorka." Jemne ju prevalil na chrbát a ľahučko pobozkal. "Prečo to nechceš?" "Hlúpa otázka. Nezdá sa mi to vhodné. Stačí?" "Nie." Stále sa nebezpečne usmieval. "Povedala si, že ti je so mnou dobre." "Áno, to je pravda." "Túžim po tebe." "Nie, nie, nie. To nejde." Šikovne vyskočila z postele a utiekla mu. "Neblázni, Marek. Vieš, že to nejde." Vstal a šiel za ňou. Cúvala pred ním, kým ju nezastavila stena. Ruky položil na jej štíhly driek a pobozkal ju raz, druhý raz... "Na to, že si prišiel z práce si dosť čiperný." Uťahovala si z neho. "Prosím ťa, nerob to!" Rozopínal gombíky jej flanelovej košele a vyzliekol jej ju. Pobozkal ju a zadíval sa do jej hlbokých očí. "Chcem ťa!" "Ty to myslíš vážne." Uvedomila si, že Marek nežartuje. "Úplne." Tá predstava ju desila, strácala pôdu pod nohami. Už nevedela, ako sa má brániť. "Pozri, vieš, že ťa ľúbim a že sa s tebou rada milujem. Ale toto? Nechci to odo mňa, prosím. Kedykoľvek, ale nie teraz." "Veríš mi?" "Áno." "Nemusíme sa milovať, budeme k sebe iba nežní, veľmi nežní.“ Povzbudzujúco sa na ňu usmial a objal ju. A v tom to prišlo. Prudká bolesť ju zlomila v páse. Zachytil ju, aby nespadla. "Nechcela som, aby si ma takto videl." "Aj to patrí k životu." "Vieš o tom, že si úžasný? "Ani nie." Pevne ho objala. "Vieš, mne sa páčilo naše zbližovanie sa. To pomalé tempo. Rande som totiž nemal dlhší čas..." "Koľko?" "Asi štyri roky." Netváril sa však, že by mu to nejako zvlášť prekážalo. "Viem, že sa táto činnosť nedá zabudnúť, ale bolo príjemné postupne sa prebúdzať a objavovať všetko to nádherné spolu s tebou." Pobozkal ju. "Pripomenieme si naše krásne začiatky, prvé dotyky. Strašne si mi chýbala, už ťa nepustím. Nikdy." "Myslíš? Nechcem ťa zbytočne dráždiť." "To nechaj na mňa. Z tohto sa tak ľahko nevyvlečieš." "To ani nechcem. Ľúbim ťa." Ležali v posteli. Obklopovalo ich čarovné ticho, vnímali vlastný dych. Nežne sa k sebe túlili a zhovárali sa, kým únavou nezaspali.___ Jana sa rozhodla, že je už čas, aby vybalili Marekove veci. Ako ich zložili v jej byte, tak tam doteraz stáli. Marek si vždy vybral, čo práve potreboval a na ostatok radšej ani nemyslel. "Vieš čo je zaujímavé?" Spýtala sa Jana. "Nie. Prezradíš mi to?" "Máme radi tú istú hudbu, no máme úplne rozdielne zbierky cédečok." "Vždy som vedel, že sme dokonalý pár. To je dobre. Keď sú takto pokope, je to špička." Obaja sa rozosmiali a pokračovali vo vybaľovaní. Hoci obaja z celého srdca nenávideli sťahovanie, zvládali to so smiechom. A čo robili spolu, robili zrazu aj radi...