Vedieť o osudoch rodinných predkov nie je márne. Niektoré životné nepochopiteľnosti sa môžu aspoň trochu osvetliť.   

Francis Cornish bol moderný muž svojej doby, v medziach stanovených dôstojníkovi z dobrého pluku. V dôsledku toho sa akosi vymykal skúsenostiam McRoryovcov, ktorí sa ešte nikdy nestretli s ničím takým, ako bol jeho tichý, preťahovaný hlas, jeho uzavretosť, monokel a celkové správanie pôsobiace dojmom, ako by nebol celkom živý. Patril medzi mužov, ktorí si musia životnú cestu najprv preraziť, pretože bol mladším synom z dobrej rodiny bez veľkých finančných prostriedkov okrem svojho vojenského platu a ten mal zakrátko skončiť. V búrskej vojne sa major osvedčil dobre, aj keď nijako mimoriadne, a utrpel zranenie natoľko vážne, že ho prepustili a poslali späť do Anglicka. Vedel, že ho v armáde už žiadna kariéra nečaká. Rozhodol sa teda odísť od svojho pluku do penzie a teraz musí niečo podniknúť, musí si pre ďalšiu životnú etapu nájsť svoje miesto vo svete. Netrvalo mu to dlho a rozhodol sa, že jeho cieľom a nádejou je manželstvo.

V manželstve môže pre človeka majorovho typu spočívať kariéra. Angličania bez peňazí sa už nejaký čas presadzovali vo svete sobášmi s bohatými Američankami a najvýznamnejšie s takýchto sobášov boli všeobecne známe. Niekedy pri nich putovali cez Atlantik dva milióny libier aj viac, keď sa trebárs dcéra amerického kráľa železníc alebo oceliarskeho monarchu vydala za anglického šľachtica. To sa v očiach veľkého sveta považovalo za celkom slušnú výmenu: aristokracia na jednej strane a veľké bohatstvo na druhej ako by si boli súdené osudom, v nebesách. Najrôznejší ľudia majú svoje nebesá, aj tí, ktorí berú do úvahy predovšetkým aristokraciu a peniaze. Major Cornish dúfal, že by sa vo svete bohatstva mohlo nájsť miestečko i preňho.

Major nebol žiadny hlupák. Vedel, že má čo ponúknuť: vynikajúci rodinný pôvod, avšak bez titulu; slušnú vojenskú kariéru a správanie na úrovni v módnych spoločenských kruhoch aj tvárou v tvár Búrom, ktorí nemajú potuchy, čo to je bojovať ako džentlmen; zdravý rozum, aj keď nijako zvlášť vtipný alebo učený - vzdelania pobral len toľko, koľko mu stačilo, aby z neho bol solídny človek a schopný vojak. Bolo by preto nerozumné, aby sa usiloval o niektoré z tých veľkých amerických bohatstiev. Avšak medzi dievčatami z kolónií je možné objaviť aj menšie bohatstvo, ničmenej dostatočné. Pri dvore mal známych, tiež dôstojníkov, a tí mu dajú vedieť, čo sa chystá. Tá mladá McRoryová, s veľkým bohatstvom, nasekaným z obchodu s drevom, aj keď sa jasne nevedelo, koľko obnáša, a ona sama vyslovená krásavica - napriek tomu, že ešte nie v kategórii vojvodkýň - by mu celkom stačila. Bolo to úplne prosté.

Kráľovský dvor mal samozrejme svojich pomocníkov, svojich "dvorných pánov", špeciálnu skupinu, na ktorú sa mohol obrátiť, aby dohliadala na hostí, keď sa konala dvorná slávnosť. Hovorilo sa im "baviči". Vždy sa tam však mohlo nájsť miestečko pre ďalšieho reprezentatívneho svetaznalého muža, ktorý by sa postaral o niektoré opustené alebo zatúlané duše, aké sa pri významných udalostiach zakaždým vyskytnú. Major prehovoril s priateľom, ktorý bol pobočníkom; priateľ prehovoril s jedným komorníkom; major dostal povolenie vypomáhať pri tej pravej slávnosti a bol predstavený McRoryovcom. Senátor nebol jediný, kto dokázal plánovať a kuť pikle.

Londýnska sezóna, ktorá nasledovala po prijatí McRoryovcov na dvore, bola skvelá ako žiadna iná po celé uplynulé desaťročia, a aj keď sa nepohybovali v samom strede diania, predsa len sa im nejako podarilo zúčastniť sa všetkých hlavných udalostí. Veľmi im pomáhala lady Strathcona. Za prispenia jej manžela s prehľadom, ktorí anglickí magnáti by sa radi zoznámili s kanadským magnátom, aby im poradil, do čoho v tej bohatej kolónii investovať, dostávali pozvania tu sem, tu tam, víkendy trávili na vidieckych sídlach a šťastie im prialo, že sa dostali aj na regatu do Henley a dostihy do Ascotu. Talentom pre bridž si Marie-Louise vyslúžila miesto vo svete, ktorý po bridži šalel, a jej francúzsko-kanadská intonácia, ktorá bola jej dcére taká trápna, pripadala hostiteľkám síce provinčná, nie však nepríjemná. Senátor dokázal rozprávať s kýmkoľvek o peniazoch z akéhokoľvek hľadiska bez toho, že by vzbudzoval príliš dojem bankára, a jeho pekný vzhľad a škótska galantnosť z neho robili príjemného spoločníka pre dámy. McRoryovci sa nepohybovali v najvyšších vrstvách, ale presadzovali sa celkom úspešne.

A pokiaľ ide o Mary-Jacobine, z pekného dievčaťa sa na výslní tohto neznámeho sveta vykľulo čosi ako krásavica. Priam rozkvitla. Prístupná novým dojmom, ako už mladí ľudia bývajú, prispôsobila svoju reč anglickým zvyklostiam a príjemné veci sa naučila označovať "božské" a nepríjemné "šialené" ako dievčatá, s ktorými sa stýkala. Neobvykle ťažké jedlá a víno jej však akosi narušili trávenie, navyknuté na kláštornú stravu, takže ráno jej niekedy bývalo nevoľno, ale naučila sa byť príjemnou spoločnicou (to nie je človeku vrodené) a veľmi dobre tancovala. Mala mnoho ctiteľov.

Najvytrvalejším z nich bol major Francis Cornish, aj keď zďaleka nepatril k jej najobľúbenejším. Pred niektorými z čipernejších tanečníkov si z neho robila srandu a tí sa s perfídnosťou vlastnou flirtujúcim mladíkom ochodne chopili prezývky, ktorú mu dala: Drevený vojačik. Nechodil všade, kam McRoryovci, a nerobil si z toho hlavu, lebo byť príliš dotieravý sa nehodilo do jeho strategických plánov. Mal však všetko, čo príslušilo a čo sa patrilo pre muža skromne svetáckeho: malý byt neďaleko Jermyn Street a členstvo v troch dobrých kluboch, kam mohol senátora uviesť. A práve v jednom z nich požiadal po obede senátora o dovolenie, aby smel jeho dcére položiť osudovú otázku.

Senátora to prekvapilo a mal určité pochybnosti. Povedal, že by si to potreboval rozmyslieť. To znamenalo prebrať to s Marie-Louisou. Tá sa domnievala, že dcéra by mohla urobiť omnoho, omnoho lepšiu partiu. Zmienil sa o tej záležitosti aj Mary-Jacobine, ale tá sa rozosmiala a vyhlásila, že sa vydá z lásky, a to si tatík vážne myslí, že by sa niekto mohol zamilovať do Dreveného vojačika ? Otcovi to pripadalo nepravdepodobné a majorovi Cornishovi oznámil, že dcéra je na vydaj ešte mladá a snáď by s tou otázkou mali nejaký čas počkať. Okrem toho dcérke, hoci vyzerá tak sviežo, nie je tak celkom dobre. Nemohli by si o tom pohovoriť neskôr ?

Nastal august a bolo samozrejme vylúčené, aby vznešená spoločnosť zostala v Londýne. Rozptýlila sa smerom ku Škótsku a McRoryovci odcestovali s ňou na dve alebo tri panstvá na severe. Ale koncom septembra už boli opäť v Londýne v hoteli Cecil a major Cornish sa náhodou tiež objavil v meste, tak pozorný, ako to pripúšťali dobré mravy.

Zaživacie ťažkosti teraz prepadali Mary-Jim tak často, že už to podľa Marie-Louisy vyzeralo na niečo vážnejšie než "žlčníkové záchvaty", ako sa tomu hovorilo v Blairlogie, a jednoduché prostriedky používané v takých prípadoch na ne nestačili, a tak sa rozhodla zavolať lekára. Samozrejme módneho. Jeho prehliadka bola rýchla a rázna a diagnóza to najhoršie, čo sa dalo čakať.

Marie-Louise oznámila tú správu manželovi v posteli, čo bolo bežné miesto pre ich porady na najvyššej úrovni. Hovorila francúzsky a to bolo ďalšie znamenie, že ide o veľmi vážnu vec.

"Hamish, musím ti povedať niečo hrozné. Nekrič, prosím ťa, ani neurob žiadnu hlúposť. Len počúvaj."

Najskôr stratila nejaké požičané klenoty, pomyslel si senátor. To spraví poistka. Marie-Louise nikdy poisteniu nerozumela.

"Mary-Jim je tehotná."

Senátor stuhol, potom sa nadvihol na lakti a vydesene pozrel na manželku.

"To nie je možné."

"Ale áno. Hovorí to doktor."

"Kto to bol?"

"Zaprisaháva sa, že nevie."

"To je smiešne ! To predsa musí vedieť."

"Tak si s ňou teda pohovor sám. Ja z nej nemôžem dostať rozumné slovo."

"Pôjdem sa s ňou porozprávať hneď !"

"Hamish, to ti nesme ani napadnúť. Je celá nešťastná. Je to také nevinné zlaté dievčatko. O takých veciach nič nevie. Len by si ju zahanbil."

"A ona nás nezahanbila ?"

"Upokoj sa. Nechaj to na mňa. Teraz spi."

To už by mohol senátor skôr spať na rozpálenej panvici, ale nech sa prevracal a hádzal sebou tak, že jeho manželka takú noc ešte nezažila, leda na mori, neprehovoril už ani slovo.

Ráno po raňajkách ho Marie-Louise nechala s dcérou osamote. Senátor nemohol začať nešťastnejšie.

"Je to pravda, čo mi povedala mamka ?" spustil.

Slzy. Čím viac na ňu naliehal, aby si utrela oči a povedala mu, ako to je, tým výdatnejšie slzy prúdili. Takže otec ju musel utišovať a poslúžiť jej kapesníkom (lebo Mary-Jim ešte nebola tak dlho preč z kláštora, aby ho mala vždy spoľahlivo pri sebe), než z nej konečne dostal aký taký príbeh.

Po dvornom plese sa cítila zároveň v siedmom nebi i skľúčene. To senátor chápal, pretože sám mal presne rovnaké pocity. Predtým ešte nikdy v živote nepila šampanské a ohromne jej zachutilo. Pochopiteľné, pomyslel si senátor, avšak nebezpečné. Keď si mala ľahnúť po všetkej tej zábave, dvorskej nádhere, pozornosti mladých mužov a spoločnosti urodzených krásavíc, pripadala si naraz celá skleslá, a tak - povedala služobnej, aby jej priniesla nejaké šampanské. Avšak neprišla s ním služobná, ale jeden z hotelových lokajov v tej skvelej livreji. Pripadal jej celkom milý a jej bolo tak smutno, že ho pozvala tiež na pohárik. Slovo dalo slovo a - nová záplava sĺz.

Senátor uveril, že to tak bolo, ale úľavu mu to neprinieslo. Jeho dcéra nie je ženská voľných mravov, ale dieťa, ktorému situácia prerástla cez hlavu. Bol presvedčený, že Mary-Jacobine niekto ublížil, a hodlal s tým niečo urobiť. Šiel za riaditeľom hotela, povedal mu, že tú noc, kedy sa konal ples, si na jeho dcéru jeden zo zamestnancov hotela hrubo dovolil, a chcel toho muža zistiť. Čo je to za podnik, keď môžu neskoro v noci poslať do izby slušného dievčaťa lokaja ? A povedal toho omnoho viac, značne rozčúlene. Riaditeľ sľúbil, že celú záležitosť okamžite vyšetrí.

Až neskoro poobede prišiel riaditeľ s hlásením. Je to vraj krajne nepríjemné, ale toho človeka nie je možné nájsť. Keď je mimoriadne veľký zhon - a ten v deň konania dvorného plesu rozhodne bol, lebo mnoho ľudí sa ho zúčastnilo, ale ešte omnoho viac ich tam síce nešlo, ale chceli to osláviť -, najíma si hotel spravidla výpomocné sily, obyčajne vojakov - tých tam dodáva plukovný hlavný seržant, pre ktorého je to menší kšeft, chlapcov potom navlečú do livrejí a oni robia štafáž po chodbách a vo verejných miestnostiach, nemajú však žiadne služobnícke povinnosti. Muselo dôjsť k nejakému nevysvetliteľnému zmätku - pán senátor nemá poňatie, ako ťažké je v takú veľkú noc udržať všade dokonalú kázeň - a jedného z tých chlapcov poverili, aby slečne doniesol šampanské, a pretože v tri hodiny ráno dostanú na odchode rovno zaplatené, je teraz nemožné vinníka vypátrať. A čo vlastne povedal alebo urobil, že slečnu tak urazil ? Vedieť to skôr, tak mohol riaditeľ toho muža ešte nájsť, ale teraz, po troch mesiacoch, sa veľmi obáva, že je to vylúčené. Nevie, ako by to mohol sám odčiniť, ale rozhodne sa slečne v mene hotela ospravedlní. Už si dovolil poslať jej do izby nejaké kvetiny.

Senátor sa nechcel o urážke bližšie šíriť. Musel uznať porážku, a ako to porazení muži často robia, aj on o tom rozprával manželke značne nadnesene.

Marie-Louse nebola fňukanda, ale žena v rámci skúseností a povier skr naskrz praktická.

"Nesmieme strácať hlavu," vyhlásila. "Trebárs z toho nakoniec nič nebude."

Pustila sa do práce, rozhodnutá urobiť, čo sa dá, aby to dopadlo dobre. Na potrat nikdy ani nepomyslela, to sa celkom priečilo jej viere, ale na quebeckom vidieku sa stávalo, že tehotenstvo niekedy nedospelo až do konca. V každom prípade dievča s úťažkom by malo kvitnúť zdravím. Podľa toho zamerala svoje úvahy. Jej dcéra mala ťažkosti s trávením a iste jej ho narušila príliš ťažká strava. Mala by to urobiť poriadna dávka ricínového oleja. Nedbala teda na dcérine protesty - tá si teraz aj tak nemohla dovoliť robiť s ničím veľké ťažkosti - a dala jej takú dávku, že by odrovnala aj drevorubača. Celý týždeň to trvalo, než sa dievčina zotavila, avšak jediný výsledok, ktorý sa tým dosiahol, bol, že pripomínala obľúbený obraz tej doby nazvaný Prebudenie duše, na ktorom bledé dievča vzhliada so žiariacimi očami k nebesám.

No dobre. Zatvrdilý prípad. Ako ďalší krok Marie-Louise dcére nariadila, aby pre svoje vlastné dobro niekoľkokrát skočila zo stola na zem. Jediným výsledkom bolo vyčerpanie a zúfalstvo obete. Avšak Marie-Louise ešte neskončila so svojimi plánmi, ako prírodu popostrčiť. Tentoraz nedostala Mary-Jim šampanské, ale poriadny pohár džinu, aký mohla bezpečne zniesť, a veľmi horúci kúpeľ.

Mary-Jacobine bolo potom ešte horšie ako po ricínovom oleji, ale ten malý protivný votrelec sa ani nehol. Marie-Louise uznala, že všetky prirodzené prostriedky sa už vyčerpali, a manželovi sa priznala, že je porazená. Niečo sa bude musieť podniknúť.

Celý týždeň sa nešťastní rodičia preli, čo by mali urobiť. Dcéru by mohli odviezť na kontinent, kde by prečkala tehotenstvo, a dieťa by potom dali do nálezinca. Ten nápad sa im však nepáčil, a keď sa porozprávali s Mary-Jacobine, znepáčil sa im ešte viac. Všetko, čo v sebe mali hlboko zakorenené - kláštor, brat a sestra v cirkevných rádoch, prostý zmysel pre slušnosť -, hovorilo silne proti tomu.

Je tu však ešte manželstvo.

Manželstvo si veľmi vážili a videli v ňom jediný možný prostriedok k záchrane morálky, ako ju chápali. Dal by sa zariadiť sobáš ?

Senátor bol muž, ktorý si potrpel na priamosť, a vedel, ako to svete chodí. Tentokrát zas on pozval majora Cornisha na obed do hotela Savoy.

Obed v módnej jedálni, dokonca aj mimo sezónu, kedy v Londýne nie je vlastne ani živá duša, nie je pre také chúlostivé rokovanie najvhodnejšie miesto, ale senátor povedal, čo mal na srdci, a spýtal sa majora Cornisha, či by mal aj za takých okolností záujem. Major jedol chladne zmrzlinu a povedal, že by si to rád rozmyslel, a dohovoril si so senátorom ďalší obed od toho dňa za týždeň.

Na druhej schôdzke vyzeral major, ako by o pár palcov poporástol. Povedal, že áno, je ochotný ponuku k sobášu dodržať, avšak pán senátor iste pochopí, že situácia sa trochu zmenila. Nie je vkusné hovoriť o vlastnej rodine, ale pán senátor by mal vedieť, že Cornishovci sú stará rodina - pochopiteľne - z Cornwallu. Rodinné sídlo Chegwidden (vyslovil to ako Cheggin - čegin - a vysvetlil, že v starej cornwallštine to znamená "biely dom") stojí blízko Tintagelu, rodiska kráľa Artuša, a Cornishovci tam vraj žijú, čo ľudská pamäť siaha, už tak dlho, že kráľ Artuš býval pravdepodobne ich susedom. Keď sa Cornwall stal kráľovským vojvodstvom, niekoľko Cornishovcov slúžilo v rôznych dobách vojvodom z Cornwallu ako zástupcovia správcu cínových baní. Je to úctyhodná minulosť a spojenie s takou rodinou možno považovať za česť.

Major je však mladší syn a rodina nie je bohatá, takže nie je pravdepodobné, že by sám niekedy žil na Chegwiddene ako jeho pán. Ničmenej aj on je Cornish z Chegwiddenu. Svojej vlasti slúžil čestne ako vojak, ale keď má teraz armádu opustiť, bude na tom nepochybne nevalne.

Senátor na niečo také nebol celkom nepripravený, a tak rýchlo povedal, že sobáš s dcérou bude rozhodne sprevádzať ujednanie, ktoré manžela zbaví starostí o budúcnosť.

To je veľmi šľachetné, poznamenal major, ale praje si, aby bolo jasné, že sa o Mary-Jacobine neuchádza z nejakých zištných úmyslov. Pán senátor musí pochopiť, že tá osobná podrobnosť, s ktorou sa mu minule zveril, nie je celkom nezanedbateľná. Má však jeho dcéru úprimne rád a za minulý týždeň si ju zamiloval ešte viac pre to, že ju postihlo najhoršie nešťastie, aké sa môže nevinnému dievčaťu prihodiť. Major sa ľahko a taktne dotkol toho, ako sa Pán Ježiš zachoval k žene pristihnutej pri cudzoložstve, a pán senátor nemohol potlačiť jednu alebo dve slzy nad týmto prejavom čistého náboženského cítenia, aj keď si Krista nikdy nepredstavoval ako Angličana s monoklom a nemožnými fúzmi. To je pravá rytierskosť ! Kto by to do Dreveného vojačika povedal ? Buď Bohu chvála !

Mali by si však všetko vopred dôkladne ujasniť, povedal major. To senátora prekvapilo, lebo sa domnieval, že už si toho ujasnili dosť. V tú chvíľu však major vytiahol z vnútorného vrecka dva papiere a podal mu ich ponad stôl so slovami : "Mali by sme sa spolu dohodnúť o týchto niekoľkých veciach, a keď budete taký láskavý a obidve kópie tejto zmluvy podpíšete, požiadam zajtra dopoludnia o jedenástej Mary-Jacobine o ruku. S čítaním neponáhľajte. Nie je to zložité, ale uisťujem vás, že som si starostlivo premyslel, čo by bolo pre naše manželské šťastie najvhodnejšie, a v žiadnom prípade by som z toho prípisu nechcel nič vynechať."

Je studený ako psí ňufák, pomyslel si senátor, ale sám príliš chladnú hlavu nemal, keď si prečítal, čo bolo na tomto dokumente - inak sa to nazvať nedalo - veľmi pekným rukopisom napísané.

1. Nech je jasné, že si neprajem vstúpiť do manželstva zaťažený dlhmi, avšak mám isté nevybavené povinnosti, ktoré vyplývajú z môjho postavenia v armáde a v spoločnosti. Teda okamžite potom, ako Mary-Jacobine príjme moju ponuku, by som rád obdržal úpis na desať tisíc libier (£ 10 000).
2. Odhadujem, že výdavky so svadbou, svadobnou cestou a nasledujúcou cestou do Kanady nebudú menšie ako dvadsať päť tisíc libier (£ 25 000), na ktoré by som rád obdržal úpis ešte pred svadobným obradom.
3. Moje skúsenosti s ľuďmi a taktiež s financiami (slúžil som ako adjutant pluku) ma myslím dostatočne oprávňujú k podnikaniu v Novom svete, kam by som rád s manželkou po našej svadobnej ceste a po narodení prvého dieťaťa emigroval. Keďže musíme žiť na úrovni zodpovedajúcej vášmu i môjmu postaveniu a nie pod úrovňou, na akú bola Mary-Jacobine zvyknutá, navrhujem, aby ste pre ňu zložili sto dvadsať päť tisíc libier (£ 125 000), ktoré budem investovať či inak nimi disponovať podľa svojho vlastného uváženia. Okrem toho budeme potrebovať obydlie vhodné pre vašu dcéru, vášho zaťa a prípadne naše deti a domnievam sa, že by to mal byť nový dom, na stavbu a projekty ktorého budem s radosťou dohliadať a všetky účty za stavebné práce a zariaďovanie budem odovzdávať k vybaveniu vám. Budem pripravený prerokovať s vami svoje postavenie vo vašich podnikoch a k tomu príslušný plat, až sa vám to bude hodiť.
4. Zaväzujem sa, že budem všetky deti vzišlé z tohto manželstva vychovávať so všetkou starostlivosťou, pod podmienkou, že budú vyrastať v protestantskej viere, ako je praktikovaná v anglikánskej cirkvi.

                                                                                 (podpis)
                                                                  FRANCIS CHEGWIDDEN CORNISH
                                                                                 (súhlasí)
                                                                          ..........................

Dlhšiu chvíľu dýchal senátor zhlboka a hlasito nosom. Má tu zmluvu roztrhať a praštiť Dreveného vojačika fľašou do hlavy ? Sám bol vopred rozhodnutý zachovať sa štedro, ale aby mu tú štedrosť niekto predpisoval a takými nehoráznymi ciframi, to jeho škótsku horalskú hrdosť hlboko ranilo. Musieť sa takto podrobiť obchodnej dohode ! Drevený vojačik usrkával z pohára klaretu úplne pokojne. Svetlo dopadajúce na jeho monokel mu dodávalo výzor miniatúrneho Kyklopa, ktorý sa chytá zhltnúť ovcu.

"Napísal som to samozrejme vo dvoch kópiách," zahučal. "Jedna je pre vás, jedna pre mňa."

Senátor sa stále ešte mračil. Tie peniaze si mohol dovoliť, aj keď ho nikdy ani nenapadlo, že by mal platiť zaťove dlhy, ktoré nasekal pred manželstvom. Avšak v krku mu celkom uviazlo číslo štyri. Protestanti ! Jeho vnuci protestanti ! Osobne proti protestantom nič nemal, pokiaľ nešlo o otázku viery. Nech sa pokojne mýlia, nech si trebárs vyslúžia zatratenie, keď po tom tak zvrátene túžia. Ale jeho vnuci - a potom sa rozpomenul na to mrňavé zatvrdené vnúča, ktoré celú tú nepríjemnosť spískalo. Ak si jeho dcéru nevezme ten Drevený vojačik, tak kto ? Kde by v tej časovej tiesni zohnal nejakého katolíka, ktorý by bol ochotný si ju vziať, katolíka navonok tak vhodného, aj keď nie práve žiaduceho, ako je major Cornish ?

"Niečo sa vám nezdá ?" spýtal sa major. "Tie finančné podmienky som dôkladne premyslel a ťažko by som mohol ktorúkoľvek položku obmedziť."

Položku ! Tí Angličania ale dokážu byť neomalení ! Do čerta s položkami ! Ale to číslo štyri -

"Ten bod číslo štyri," vravel senátor a hlas sa mu trochu chvel, "nebude veru ľahké presvedčiť manželku alebo dcéru, že je to žiadúce alebo nutné."

"Je mi ľúto, ale o to sa nemôžeme prieť," vyhlásil major. "Všetci Cornishovci už do časov reformácie prináležali k anglikánskej cirkvi."

Rovnako ako jeho dcéra aj senátor podliehal náhlym zmenám nálady. Hnev ho razom prešiel a cítil sa nahý a slabý. Aký zmysel má bojovať ? Je porazený.

Vytiahol plniace pero a úhľadne napísaný papier podpísal - obe kópie - svojim smelým, nie príliš vypísaným rukopisom.

"Ďakujem vám," povedal major. "Som rád, že si rozumieme. Keby ste láskavo požiadali Mary-Jacobine, aby bola zajtra o jedenástej hodine doma, a ja budem mať tú česť dámy navštíviť."

- Snáď sa mohol senátor hádať trocha viac, povedal démon Maimas. Podrobil sa príliš rýchlo, nemyslíš ?

- No, nemyslím, hovoril Malý Zadkiel. To bolo jeho povahou, vieš, v tom sa s dcérou podobali. Pokiaľ si zachovali chladnú hlavu, počínali si výborne, ale akonáhle podľahli citom, už sa v tom plácali. Nie že by necítili alebo nedokázali cítiť, naopak. Ich ťažkosť spočívala v tom, že boli až príliš citliví, takže ich to úplne vyvádzalo z miery, a niekedy sa ocitali až na pokraji paniky. Keltská povaha. Trápivé dedičstvo. Občas robili strašné chyby, keď bolo treba držať city rozumne na uzde. A vieš, ako to dopadlo ? V starobe sa zo senátora stal akýsi filozof, čo znamená značný odklon od citov, a Mary-Jim sa naučila púšťať z hlavy alebo zľahčovať všetko, čo bolo nepríjemné.

- A ako vyzerala tá scéna v hoteli Cecil ? spýtal sa démon.

- No to bolo keltské ródeo ako sa patrí. Mary-Jacobine plakala a dušovala sa, že radšej umrie, ako by si vzala Dreveného vojačika, a pol hodiny nato sa podrobila a povedala, že teda áno, urobí to. Rodičia ju do ničoho nenútili, zlomili ju proste okolnosti. Panika a zúfalstvo.

- To verím, povedal démon. Mal som čo do činenia s rovnakou povahou u Francisa, a niekedy to bolo poriadne trápenie. Ten nedokázal brať veci ani filozoficky, ani ich zľahčovať. S problémami sa vyrovnával tvárou v tvár. Ešte že ma mal za chrbtom, a to neraz.

- Áno, tomu hovoria šťastie: že má človek šťastie. Je zaujímavé, však, pozorovať rodičov. Bolo by celkom nesprávne tvrdiť, že dcéru predali, aby si zachovali úctyhodnosť. To by nikdy neurobili. Ale musíš chápať, čo pre tých ľudí úctyhodnosť znamenala. Bolo to omnoho viac než ,Čo si pomyslia susedia ?´ bolo to ,Čo si to úbohé dieťa vo svete počne, keď má tak spackaný začiatok života ?´ Bolo to ,Čo môžem urobiť, aby som svojho drahúšika ušetril trápenia ?´ Bol to cit, tváriaci sa ako chladný rozum - ten senátora viedol. Marie-Louise mala na ramenách dobrú tvrdú normandskú hlavu, avšak cirkev sa postarala o to, aby ju nemusela zaťažovať premýšľaním. Urobila, čo mohla, a nepodarilo sa jej to. Museli sa neblahou situáciou vyrovnať, ako to len šlo. S Londýnom si starosti nerobili, tomu by to bolo jedno, aj keby sa to dozvedel. Záležalo im na Blairlogie. Ako by sa Blairlogie kochalo pádom panenskej McRoryovej ! Tá by chudinka poriadne pocítila ten bič, celý život by ho cítila !