Najtajnejšie miesto – zásuvka v mojej detskej izbe. A na nej neviditeľným perom napísané: prísne tajné, zákaz vstupu. Najmä prečistotným mamkám a zvedavým mladším bratom. Ale asi som to tam mal napísať nejakým viditeľným, lebo tento neviditeľný najmä spomínaní ľudia vytrvalo a dlho ignorovali.

A tá zásuvka je plná pokladov. Leo so zlepenými stránkami, ktoré kolovalo po triede a záhadne skončilo v mojej zásuvke. Ktovie, kto mi ho tam dal. Isté však je, že som vedel naspamäť všetky tie prihlúple popisy k obrázkom. Nehovoriac o tom, ako naspamäť som poznal telá tých libových krások. Možno aj lepšie, ako Cindy Crawford, ktorej plagát zdobil našu najmenšiu izbičku. Ale nechcem tu z toho spraviť ďalší tajomný blog, takže dosť o erotických časopisoch.

Moje prvé básne, tak nezrelé, ešte aj v zelenom zošite. Keď mi ten zošit dozrie, tak potom ich aj ukážem. A list od Elinky, smutný neodpovedaný list, ktorý si každý rok prečítam. A telefónne číslo, na ktoré som sa neodvážil zavolať. A ukradnuté žuvačky, ktoré som sa bál zjesť, aby ma pánbožko nepotrestal a nebolo mi z nich zle. A teraz, roky po záruke, som si tým už istý.

V podstate je to smutná zásuvka plná básničiek, telefónnych čísiel, listov a žuvačiek po záruke. A ešte je tam kopu iných vecí, ktoré si však už nechám pre seba. Nepripravím predsa zásuvku o všetky tajomstvá. Na čo by mi potom bola zásuvka, do ktorej by som nemal čo skryť? Nech to zostane len medzi nami, zásuvkami.