Žijem medzi Vami už veľmi dlho..... Poznám Vaše radosti, poznám Vaše starosti. Nič ľudské mi nie je cudzie, nemám žiadne ilúzie...

Mojim poslaním je hľadať okamihy, keď sa človek nebojí byť človekom, okamihy keď premôže sám seba a otvorí srdce tomu druhému. Okamihy keď dôležitý je ten druhý, okamihy, keď dokážete milovať. Tieto okamihy dávajú zmysel mojej existencii, hľadám ich a napomáham im...Kým ostane na svete aspoň zopár ľudí, ktorí aspoň na okamih uveria, do vtedy tu budem...

V prvých storočiach svojej prítomnosti medzi Vami, som sa trocha preceňoval, myslel som si , že som niečo viac, ako Vy, ľudia. Až neskôr som prišiel na to, že aj toto je vo mne to ľudské, a aj preto môžem robiť to, čo robím. Prišiel som na to, že všetko do seba dokonale zapadá. Poznám čo je to nadradenosť, poznám , čo je to pýcha, poznám čo je to závisť...aj keď ja som závidel niečo iné, ako si závidíte Vy, ľudia...

Okamihov, ktoré sú naplnením mojej existencie, je čím ďalej, tým menej. Chvíľami mám pocit, že už vôbec nie sú...a predsa, ak sa na koniec stane nejaký zázrak, je to o to čarovnejšie... a zároveň smutné, veľmi, veľmi smutné. Pascou ľudstva je práve tá podstata človečenstva...Popritom, že sa snažíte správať humánne, tvoríte si vlastné pravidlá, ktoré majú zabezpečiť fungovanie spoločnosti, nikdy neprestanete byť ľuďmi so svojimi malichernými hádkami a nedorozumeniami, svojimi nie vždy korektnými záujmami, svojou túžbou po moci...

Nie som však žiaden filozof, a nepozerám sa na Vás iba z výšky. Poznám Váš každodenný život. Nie, nie som ten, ktorého Vy nazývate Bohom... ja som viacej človekom, a predsa ním nie som...

**********************************

            Nie je to tak dávno, keď som sedel na lavičke v parku blízko jedného starobinca. Všade na okolo boli starenky a starčekovia. Niektorý sa medzi sebou rozprávali, niektorý iba tíško sedeli. Niektorý mali iskru v očiach a niektorý mali oči mŕtve a boli smutní... Smútok ľudí na mňa bolestne dolieha, nevládzem sa hýbať, som paralyzovaný napriek tomu nútený aspoň pokúsiť sa pomôcť.

            Zrazu som uvidel strieborný záblesk, ktorý mi naznačuje, kam mám ísť. Svetlo vychádzalo od jednej z lavičiek, kde sedel sivovlasý starček so zošúverenou tvárou. Pri ňom stál mladší chlap, jeho syn, pochopil som, keď som k nim pristúpil. Starček, evidentne postihnutý starobnou demenciou sa s plačom sťažoval: - Neviem v noci zaspať. Nadarmo mi sestričky dávajú prášky, podľa mňa to je cukor.  A potom keď zadriemem, tak príde v noci škriatok a nakaká mi do úst. Ráno mi potom strašne smrdí z úst. Nikto mi neverí, ja sa ho bojím. On chodí na ten cukrík, čo nám dávajú sestričky.- Cez zvlyky sa mu len ťažko vydierali slová z bezzubých úst. Syn však naňho evidentne nemal trpezlivosť: - Otec, už som Ti asi stokrát hovoril, že ten škriatok neexistuje. Nevymýšľaj si prosím Ťa! Dobre, že som nepriniesol ani malú, ani Evu. Zasa by si ich nastrašil týmito svojimi hlúposťami. Postojí mi rozum..... berieš tie tabletky pravidelne? Budem sa musieť s niekým kompetentným porozprávať!!! Bože môj!!!- Starček sa rozvzlykal ešte usedavejšie a nemotorne si vreckovkou utieral slzy: - Michal, prečo mi neveríš, ten škriatok naozaj existuje!!!-

Na otca bol veľmi smutný pohľad...

V synovej duši sa niečo pohlo: - Otec, neplač...prosím Ťa, pozri sa na mňa. Ten škriatok nepríde, ak si večer umyješ protézu. Kúpim Ti aj špeciálnu čistiacu tabletku, ktorú len hodíš do pohára s vodou k tým zubom.  A ak by predsa len prišiel tvár sa, že spíš, neublíži Ti! A prezradím Ti jedno tajomstvo. Ten škriatok chodieva ku každému z nás. Je síce nechutný, keď nevie, kam má vykonať svoju potrebu, ale s tým nič nenarobíme. Ráno smrdieva z úst aj ministrovi, aj k nemu chodí ten škriatok ak si poriadne neumyje zuby. Veríš mi?-

Starček počúvajúc svojho syna prestal plakať. Na tvári sa mu objavil bezzubý úsmev:
- Miško, môžem Ťa objať?-

A tak tam sedeli v nemom objatí otec a syn na lavičke v parku starobinca.  Ticho odrazu prerušil otec: - Miško, a čo by si mi poradil na toho bubáka, ktorý straší v záchode?-

- Bože, ocko, aký bubák...?-

To objatie, tá nemá chvíľa, to bol ten okamih....

**********

Annu som pozoroval už dlhšie, myslím, že to boli aj 3 roky. Za ten čas sa veľmi zmenila. Pred tým to bolo také usmievavé slniečko, rád som sa občas kúpal v jej okamihoch. Mala v srdci veľa lásky, a rozdávala ho plným priehrštím. Až prišiel deň, keď sa zoznámila s Ondrejom a zaľúbila sa do neho. Už vtedy som videl, že to nedopadne tak ako v rozprávkach. Ondrej síce na začiatku Annu naozaj miloval, ale bol veľmi žiarlivý. Neskôr sa k tomu pridali hádky, ktoré potom už boli na dennom poriadku. Celé to zaklincoval alkohol, keď Ondrej začal piť. Anna to najskôr nebrala tragicky, zaslepovala ju láska, a tiež jej viera v šťastný koniec. Do reality ju prebrala až facka, ktorú jej vrátil roh kuchynskej linky. Bolo to strašne škaredé prebudenie. V detskej postieľke usedavo plakal malý Ondrejko.  

Až nedávno, sprevádzal som na prechádzke mladý zamilovaný pár, ktorý si kradol bozky v tieni obrovského orecha. Vyžíval som sa v krásnych okamihoch nevinnej, nežnej lásky. Odrazu som uvidel záblesk od Anninho domu. Aj keď nie celkom rád som opúšťal mládež , to  priznávam, vybral som sa pomôcť Anne.

Našiel som ju ako si balila svoje veci. Ondrej nad ňou stál, nebol celkom triezvy, ale nebol ešte agresívny. Snažil sa ju prehovoriť: - Anička, kam by si šla? Veď ja Ťa ľúbim. Prisahám Ti, nikdy viac Ti neublížim. Bol som len troška opitý. –

-Troška opitý si bol už stokrát. Vždy keď si troška opitý, sa mi ujde jedna - dve facky. Ja toho už mám dosť. Žiť v strachu, báť sa o syna. Musíš sa pozbierať, ale už bezo mňa. Podávam žiadosť o rozvod. Nájdi si inú, ktorú môžeš mlátiť.- Anna kričala z plného hrdla, bolo jej jedno, kto ju počuje. Uľavilo sa jej až keď sa za ňou zabuchli dvere. Vedela, že ju čaká ťažké obdobie. Je možné, že ju Ondrej odprosí, a ona sa vráti, ako už toľko krát... Teraz sa však cítila silná, odhodlaná. Na rukách s malým Ondrejom a obťažkaná taškami vykročila v nádeji za krajšou budúcnosťou.

To odhodlanie, tá odvaha bojovať za seba, oslobodenie sa od tyrana, to bol ten okamih.

*********

Alicu bola takým nekontrolovateľným prúdom energie. Takmer vždy z nej sršala dobrá nálada, ktorá však len zakrývala jej labilnú hysterickú povahu. Táto skutočnosť však nebola evidentná pre všetkých. Ja však ľudí poznám. Hneď som si všimol, že pri ťažších životných situáciách  môžu u nej  nastať problémy. Snažil som sa ju chrániť o to viac, lebo bola nevinná a bezbranná. Prišiel som však neskoro, v tom čase už lietala v jedno nevyrovnanom vzťahu. Ona milovala z celého srdca, kým on hľadal len rozptýlenie. Pri nej som zažil neskutočné okamihy. Okamihy naplnenej lásky, áno, aj telesnej, no nádhernej, z jej strany úplného odovzdania sa. Alica bola láska sama. Časom však muselo prísť rozčarovanie. Jeho prestala baviť jeho hračka a nevážil si ju ani na toľko, aby jej to povedal na rovinu. Alica si oslepená láskou ani nestihla všimnúť, že už je dávno na vedľajšej koľaji.

Záblesk ma k nej pritiahol práve vtedy keď jej to na koniec bezcitne oznámil do telefónu. Ona len neveriacky pozerala na zhasnutý displej mobilu a po tvári jej stekali slzy. Nie, to ešte nebola chvíľa „okamihu“. Potrebovala ešte  čas, kým sa z toho celého dokázala spamätať. Do vtedy som k nej denne chodil a zbieral jej vyplakané slzy.

Neskôr, keď prešiel  čas potrebný na prebolenie všetkých bolestí a vedela sa znova usmievať, bola pripravená niekomu znova uveriť. Ten komu uverila, jej uveril tiež. A vtedy sa to všetko začalo. Priznávam, aj potom som ostal denným Aliciným návštevníkom.

.

Každé ich objatie je okamih.....