Klasický supersamec so zamastenou bradou a obrovským mečom pri boku už môže byť sotva kráľom. V zložitosti ktorrú aj artificiálne memplexy pomáhjú vytvárať sú selektovaní pre vládu iní jedinci, ktorí sú schopní komplexnejšieho vnímania. A ak nie sú, sú z trónu odstránení šikovnejšími príbuznými. Artificiálne memplexy (samozrejmne nielen tie) takto vytvárajú situáciu, v ktorej ony určujú genetickú vhodnosť či nevhodnosť pre tvorbu mocenskej elity. Mémy určujú génom ako majú vyzerať na splnenie cieľov memlexov - teda ich replikácie.
Podobne aj tvorcovia artificiálnych memplexov už musia byť "nadaní", "geniálni" - skrátka musia mať výnimočné usporiadanie mozgov Umelec toho musí veľa vedieť, musí mať určitý nenormálny pohľad na bežné veci života, musí byť výnimočný, aby sa do jeho hlavy mohli replikovať artificiálne memplexy a aby aj on bol schopný ich replikovať v ďalších variantách.
Objavuje sa veľmi častý jav spojený so životom géniov, a to ich neustály konflikt s normálnym prostredím. Zväčša sa to prezentuje ako "nepochopenie súčasníkov". Je málo známou skutočnosťou, že mozog sa vytvára ako v hrubých rysoch vopred definovaná štruktúra. Je ako vzájomne zložito pospletané sieť. Ak sa v nejakom mieste sieť posilní, v inom je oslabená, deformovaná. Cena za určité schopnosi kreatívnosti je zákonite vyvážená veľmi často sociálnou imbecilitou. Je to z biologického hľadiska genetická mutácia, odchýlka, ktorá býva genetickými zákonitosťami z populácie elimovaná. Prírodný výber preferuje stabilitu - teda v sociálnom kontexte normálnosť a priemernosť.
Lenže tlak artificiálnych memplexov uprednosťnuje záujmy svoje a kašle na genetické pravidlá. Z jedinca, ktorý by pravdepodobne v lovecko-zberačskej spoločnosti nemal šancu na prežitie sa v zájme artificiálnych memplexov stáva hrdina, privilegovaný alfa samec, ktorý vnucuje (replikuje memplex) svoje videnie sveta ostatným. Vzniká kasta vo svojej genetickej podstate deviantných jedincov, ktorí si nárokujú privilegované postavenie.
Pozoruhodnou stránkou veci je, že ak v prirodzenom prostredí Homo sapiens (podľa miliardy rokov panujúcich zákonov prírody) rozhoduje normalita a stabilita, v prostredí civilizácie vytváranom memplexami rozhoduje nenormálnosť, výnimočnosť, čoho dôsledkom je permanentná destabilizácia.
Pozorný čitateľ isto už dávno pochopil, že mémy, získali vyššiu mieru nezávislosti od génov a začali si žiť vlastný, pre nás ťažko pochopiteľný život. Získali vlastnú subjektivitu. Samozrejme - ešte stále musia obsahovať hook mémy, aby ich nače hlavy boli ochotné replikovať. Nezávislosť je však v tom, že môže vznikať celý rad mémov, ktoré nijakým spôsobom nemajú nič spoločné s prirodzenou podstatou sapienta. Na čo sa hákuje povedzme mém račieho kánonu? Alebo mém durovej stupnice? Či ešte niečo abstraktnejšie, povedzme mém harmonickej symetrie, alebo hierarchickej škálovateľnosti?
Existuje nepreberná plejáda takých mémov, ktoré tvoria obrovské memplexy s vlastnou vnútornou dynamikou a vlastnými zákonitosťami vytvárajúcimi vlastné mekosystémy, ktoré sa pochopiteľne chcú replikovať a podľa okolností si pre svoju replikáciu priberú raz tento hook mém inokedy iný, na tom nezáleží, hlavne aby sa hlava namáhala a zreplikovala ho. Inými slovami vzniká rad memplexov, ktoré sú nezávislé od hook mémov inkorporovaných iba kvôli prostrediu, v ktorom sú memplexy nútené replikovať sa - teda prostrediu sapientov.
Môžeme teda smelo povedať, že nie umekci vytvorili artificiálnu kultúru, ale arteficiálna kultúra vytvorila umelcov. Je to forma domestikácie volne žijúceho zvieraťa za nejakým hospodárskym účelom. V tomto prípade sme domestikovaným zvieraťom my.
pokračovanie zajtra...
Obsah cyklu
Mystifikácia kultúrnymi elitami IMystifikácia kultúrnymi elitami II
Mystifikácia kultúrnymi elitami III
Komentáre