Film režiséra Toma Tykwera Parfum podľa rovnomenného románu Patricka Süskinda prevzal aj knižný podtitul Príbeh vraha. Dva mätúce názvy. Koho zaujímajú parfumy, obvykle ho nezaujímajú vrahovia a vice versa. Pritom kniha ani film v zásade nie sú ani o parfume, ani o vraždách. Sú alegóriou alchymistu narodeného v špine, smrade a krvi, ktorý sa napriek tomu celou silou svojho bytia koncentruje na hľadanie dokonalosti. Absolútna.

Chlapec Grenouille čupí v prachu dvora sirotinca. Sem patrí halúzka, sem listy, sem jablko. Skladá strom. Nerozpráva. Načo. Tráva, mokré kamene, rybie ikry ... dievča s mirabelkami. Dokonalé, dokonalé. Typický Aspergerov syndróm, odbil by to súčasný psychológ šmahom ruky. Liečte ho, blázna. Tá ostrosť vnímania reality, tá potreba systematizácie, obsedantná túžba dokonalosť zvečniť. Skutočné umenie. Tykwer ho nesprznil, nevyrobil sprostý snuff. Citlivo a decentne vedie divákov napĺňaním dvanástich parfumérskych nádobiek esenciami dokonalosti, aby to s podprahovým odkazom na Herma Trismegista a legendu o egyptskom parfume prežívajúcom tisícročia zavŕšil trinástou. "Legenda? Čo je to legenda?", pýta sa Grenouille. Vo veľkolepom finále necháva Tykwer Grenouilla plakať pred záverečným gestom pohŕdania svetom zápachu, špiny, žravosti. A vnímaví diváci chápu význam výkriku Je nevinný! Je nevinný! Kto nad ním vyriekne profánny ortieľ o nejakom mäsito-smradľavom zle? Nikto. "Prežil som pozemské peklo, lebo môj život má vyšší zmysel." 

Film síce trvá vyše dve hodiny, ale tvorcovia ho vybrúsili ako diamant, každú plochu, vrátane reálií dobového Francúzska. Fascinujúce obrazy - novorodenec vyvrhnutý do prachu rybieho trhoviska, nahá osamelosť a bezmocnosť, hrôza koželužní (väčšina ľudí nevie, ako strašne smrdia koželužne, mŕtva zvieracia koža, chemikálie), "si len otrok, odpad s cenou siedmich vindier", vietor na lúke, skaly, levandula na poliach Provence, zelený labyrint, poprepletané súložiace telá ... a skvelá hudba. Je to hypnotické dielo.

Umenie lezie pod kožu. Film Parfum, rovnako - a to je treba zdôrazniť ako poctu režisérovi - ako kniha, vyvoláva v ľuďoch istú nepohodu, lebo im pod ňu zadrapuje neobvyklé otázky. O prchavosti, pominuteľnosti. Dráždi predstavu dokonalosti. Večnú ľudskú túžbu.

 V kine bolo po celý čas napäté ticho, len občas sa ozval chcichot. Ventil stresu. 

"Ty kokos," hlesla vyjašená šestnástka, čo sedela vedľa nás, keď zažali svetlá. Jej kámoška nehlesla nič, lebo ešte stále civela na plátno.

Myslím, že neboli jediné, kto z kinolály odchádzal iný ako tam vliezol. Jo, sila umenia.