nemam co dodat...snad len - prave sa v tej mojej premrvam a nechapem...

niekedy sa stane, že do tej trinástej zasvieti slniečko, zavanie čerstvý vzduch, svieža vôňa a potom tie boliestky ani tak nebolia, ani tak nezarmucujú...:-)

niekedy si asi potrebujeme odžiť tie správne veci, aby sme vôbec pochopili ... niekedy pochopíme, no zistíme, že už nikdy nebudeme mať možnosť napraviť, čo sme pobabrali ... inak želám príjemné premŕvanie sa ;)

ono asi takmer všetko sa dá hodnotiť z tej pozitívnej i negatívnej stránky ... najviac asi záleží na tom, ako si dokážeme nastaviť svoje vnútorné vnímanie...

nemali by sme ich zamykat,byvaju to tie najzaujimavejsie miesta...to ale nic nemeni na tom,ze ich zamykame a byvaju zamknute i pred nami...

je to perfektne napísaný článok výborná analýza vnímavej ľudskej duše . Každý z nás má tú svoju trinástu komnatu, ale väčšinou stojíme pred prahom tej komnaty a neviem ako ďalej ... Vstúpiť, nevstúpiť, nedajbože niekoho tam pustiť, či sa s tým nejakým spôsobom s niekým podeliť ... a keď áno tak sa vynorí ďalšia otázka , znesieme následky toho, že sme sa otvorili svetu , ako sa stým máme vyrovnať ? Lebo jedno je isté : pochopenie očakávať od každého nemôžeme , znesieme ďalšie, ešte tvrdšie rany ????????
Žiaľ moje skúsenosti sú také, že ľudia sú väčšinou sebeckí, bezohľadní, povrchní a krutí . Dokážu s nami manipulovať podľa vlastných potrieb . Citlivý človek nedokáže nastaviť svoje vnímanie tak aby sa dokázal vyhnúť tým negatívnym následkom , ktoré sú spôsobené ich činmi . Takže ja neviem tá trinásta komnata podľa mňa by mala byť zatvorená pred zrakmi cudzích :)

myslím, že tajomstvá našich trinástych komnát sa otvárajú vždy až vtedy, keď príde ten správny čas ... ako som už vyššie napísala, otvoria sa pred nami samotnými (resp. otvoríme ich my sami), keď si odžijeme veci potrebné na ich pochopenie ... a otvoríme ich pred inými, keď to odžité v nás prebudí odvahu či schopnosť o nich rozprávať, písať ... a zároveň obhajovať svoje konanie, či prípadne priznať aj kritiku voči tomu, čo sme nezvládli vlastnou vinou...

pretože keď to raz spravíš, prestane byť tou trinástou a musíš si vytvoriť novú.
:-)

ha som od mojej zahodila kľúč. Le čo si pomyslím, že by som ju mala otvoriť, nemám dobrý pocit so skutkov, ktoré som urobila.Pokiaľ je z "džin" zamknutý, nikomu neublíži

ja... Len

moja skúsenosť je iná ... ak správnemu človeku sprístupním niektoré strážené tajomstvo a on svojím prístupom nesklame, možno mu odhalím ešte i niečo viac ;)
Samozrejme, pokiaľ sa netrafím, môže prísť na radu i Tvoja varianta ;)

trinástu komnatu raz príde ... ale samozrejme, môžem sa i mýliť ;)

Dnes ľutujem, že som ju otvorila. Svoje ďalšie poklady už radšej ukladám inde.
Nie je to o tom, či som sa v niekom sklamala, alebo nie. Len mám pocit, že moja (bývalá) trinásta komnata stratila svoju výnimočnosť, keď ju uzrel aj ktosi iný.

či dávame svojim trinástym komnatám rovnaký zmysel ... pre mňa tento duševný priestor neznamená kúsky života, ktoré sú niečím výnimočné ... skôr je to niečo, čo v živote nevyšlo, na čo nie som veľmi hrdá, prípadne niečo, čo som si veľmi želala, no okolnosti tomu akosi neboli naklonené ... veci, na ktoré som istým spôsobom trochu viac citlivá, ale to mi nebráni pátrať a rozoberať akési prvotné alebo aj neskoršie príčiny toho, čo zrovna nedopadlo ... a v istom zmysle aj záležitosti, ktoré som sama nemohla ovplyvniť takmer vôbec...

Vlastne si ani neviem predstaviť, že by som pootvorila dvíerka do tejto svojej trinástej komnaty, potom ich pribuchla ... a pre akýsi pocit znesvätenia si začala budovať novú ... môže byť vôbec v duši človeka viac trinástych komnát???

v čom je čosi, čo je pre mňa výnimočne vzácne, možno zakázané sny a túžby, niečo, čoho som sa bála atúžila po tom zároveň. Nie je to miesto na odkladanie zlých zážitkov, či hanby, také veci neodkladám do trinástej komnaty... Moja švagriná ma na to výstižejší výraz - že sa to musí spláchnuť. Trinásta komnata je tajomstve, o niečom, čo je iba moje.
Tam je naozaj dôležité, kto sa do nej dostane... Keď niekto, kto ju ,,vyrabuje", tak už nie je trinásta komnata, lebo v nej nič nie je. Ale všetko sa začína znova, celý cyklus. Život prinesie nové sny, nové poklady... A tie si ukladám... Do novej trinástej komnaty.
:-)

skôr poznám tie nesplnené ... a strach a hanba sú pocity, ktoré dnes dokážem prekonávať, takže v podstate neobťažujú.
Bohužiaľ, pred tajomstvami a veľkými snami dnes už skôr uprednostňujem zákonitosti reálneho života ... možno aj preto sme v tejto debate každá trošku inde.
Každopádne Ti želám, nech dôležité záležitosti, tajomstvá a sny v tvojej trinástej komnate nepokryje hrubá vrstva prachu, ale nech postupne vychádzajú na svetlo sveta a napĺňajú Ťa krásnymi pocitmi šťastného života ... veď komu inému, ak nie rozprávkam by sa mali plniť všetky sny a túžby ;)

život je s nimi pestrejší, aj keď je v ňom trochu viac citového boxovania, ako bez nich.
Nedelím sny na splnené a nesplnené, ale na tie, ktoré si môžem dovoliť premeniť na skutočnosť, a na tie, toré musia zostať navždy snami.
Vlastne nemám nesplnené sny. Čo som chcela, sa mi stalo. A čo nechcem, o tom radšej budem naďalej iba snívať.
:-)

je najmä o tom citovom boxovaní ;)
Myslím, že hoci každá sa vyjadrujeme v trochu iných zvratoch a metaforách, to konečné po/citové vnímanie bude asi dosť podobné a vzájomne sa nevylučujúce...

Díky za podnetné postrehy ... a pekný večer ... rozprávke aj všetkým ostatným ;)

:-)