Šepkal si moje meno do môjho dychu, len desatinky milimetra od mojich pier. Pevným putom si spájal naše city v dotykoch rovnakého vesmíru. Nadýchla som sa, vzala ti výkrik z jazyka a položila ti ho na pery. Len tíško. Teraz ja zašepkám tvoje meno. Fúkla som písmenká do molekúl kyslíka. Zrazili sa s mojimi. Hra hlások, špirály dymu, iskra v očiach. Je mi jedno na čo myslíš, pokiaľ myslíš na mňa. Potiahol si ma za vlasy, naklonila som hlavu a snažila sa chytiť ťa za myšlienky. Myslíš na mňa? Pomysli si moje meno tak nahlas, aby som ho videla pred očami vypálené do priestoru. Aby tam zostalo navždy. Ako vyryté v kôre stromu, vytesané do kameňa, prúdiace s mojou krvou, ukladajúc sa do každej jednej bunky v mojom tele. Tvoj dych bol horúci, zanechal prekvapivo dokonalý odtlačok na mojom krku. Odtlačok tvojho úškrnu. Pohrýzla som tvoje pery, zamotal si mi ruku do vlasov. A ja som vedela, že bude trvať veľmi dlho, kým ich dám do prijateľného stavu. Zasmial si sa. Vzal si mi z jazyka cukrík, schladila som ťa vyčítavým pohľadom. Citrónová chuť sa rozlievala v tvojich ústach. Cukrík chutil tebou, asi viem, čo na tom tak miluješ.

Čakám ťa. Čakám kým zavoláš a zamotáš sa v slovách, ktoré nikdy poriadne nevyjadria, čo povedať chceš. Čakám na tvoj úškrn, na tvoje oči a moje meno vyslovené tvojimi perami. Čakám na tú chvíľu, kedy sa nám konečne znova podarí zosúladiť naše časové rozvrhy. Kedy sa znovu spoja naše vesmíry do jedného v nežnom dotyku.

Je zima a ja chodím v tej krátkej sukni, na ktorú si v obchode s obdivom ukázal. Roztrhla som dvoje pančušky na stoličke, pretože čakám na chvíľu, kedy zavoláš a povieš „Čakám ťa...“