Strašne ma hnevá, že si zvyšok rodiny myslí, že Uška sa narodila aj im! Hlavne, že si to myslí aj moja svokra!...

Volá. Volá volá volá. Každý deň. Mám pocit, že každú minútu, sekundu, mikrosekundu má moja svokra chuť mi zavolať a nielen to. Ona aj volá. Volá a táže sa. Aké boli prdky a aké boli kaky a nech ju prídem ukázať do roboty, nech ju odfotím ako pekne papala,a kakala, cikala a čo ja viem. V čiapočke sprava, vo svetríku zľava. Otravuje ma! Neskutočne ma otravuje!...

Táže sa vychovávať moju dcérku spoločne so mnou. Dostávam rady. Mám robiť veci inak. Lepšie. Moja svokra vie všetko lepšie. Chápem, kde to všetko vzniklo, všetky tie vtipy, čo preklínajú svokry..... Mám to. Presne mi to došlo do hlavy. Že cvak! Svokry sú otravné! Otravné staré dámy, čo nevedia, čo so sebou..

Mám rada svoju svokru. Dokáže podporiť. Poradiť. Najhoršie je ale naštartovať tento proces podpory a radenia. Potom sa to už nikdy nikde nekončí! Už len počúvate, čo všetko máte robiť inak, lepšie...

Mám navariť rascového čaju a zalievať Uške mliečko tým. Retardovaná, teda ja, ten čaj uvarí a malinká potom plače tak, že si ide pľúcka roztrhnúť.. Okey.. Som krava. Mám sa riadiť sama sebou a brať slovo "primerane" vážne. Neviem koľko rasce je primerane do pol litra vody! Každopádne.. Už žiadna rasca. Už žiadna svokra!

Svokra sa táže pravidelného navštevovania v hesle.. Starajme sa o moju malú prdku spoločne! Respektíve, daj mi ju.. Tak na dve hoďky a ty si choď nakúpiť, alebo čokoľvek, proste ma s ňou nechaj sama!...

To určite! Na svokru vyletím jak nikdy.. Na čo ona odpovedá, že "Veď ju nezjem", ale ja viem, že zje a tak sa musí uspokojiť s tým, že na ňu skrátka len hľadí. To je všetko. Len hladieť, nedotýkať a o pol hodinu ísť už domov, sakra!!!

Ale nie. Svokra sa chce dotýkať, riešiť so mnou prdky a kaki, keď mi Uška vrieska do môjho uška a keď mám chuť oprieť si čelo o stenu a tam si ho otrieskať do krvava. Chodím po byte z izby do izby. Uška je na mojich ramenách, plačká, plačká.. Svokra chodí za mnou. Z kuchyne do spálne, zo spálne do detskej, z detskej do obyvačky, odtiaľ do kuchyne a tam sa to všetko opakuje.. Je mi v pätách!... Vrhám na ňu  nenápadne zlostné pohľady, ktoré by jej mali napovedať, že čas ísť domov, moja! Ale ona ich nečíta. A možno číta, ale má ich v paži...

Čo s ňou?!... Musím túto Prdkotour de náš byt absolvovať spolu so Svokrou, čo moju Ušku na mojich ramenách sleduje ako strážny pes a.. Pes! To je nápad! Kúpim jej psa, nech jej dôjde, že sa môže starať a uistovať, že nie je úplne nepotrebná aj iným spôsobom, ako spolusledovaním Uškiných kakov...

Na nervy... Do toho príde svokor, že starajme sa už štyria, teda vlastne traja, keď si odmyslím môjho rezignovaného muža, ktorý mi len podáva veci, ktoré na neho zakričím, že má podať... A potom mám chaos. Hľadám Didu Božu a cievkujem sa.. A svokrovcom to vôbec nevadí. Nič nedochádza..

Tak len vyhlásim, že už je večer a prdku okúpeme! Čo vyvolá úplne opačné postoje, než som si želala... A svokrovci sa tešia, že jéééééééééééjjj.. Ideme sa kúpať... No do skakavenia..

Manžel dostáva povel odkomunikovať návštevné hodiny s besnou svorkou.. Teda vlastne svokrou.. Najradšej by som to dala na NIKDY, ale nemôžem. Mám hrať férového človeka. Svorka ma má rada. Ježiš ma má rád, nechce aby som ho sklamala.. Tak poviem, že "Povedz, že sa ozveme sami!", a tým to uzatvorím.

Mám zrazu nejak veľa energie. Nabrúsená som zase! Idem a utriem prach.. Nech je z toho aspoň trochu úžitku...