8.12.2008

        Štyridsať rokov komunizmu sa nieslo v znamení nepretržitého boja proti malomeštiactvu. Do istej miery to bolo oprávnené, lebo veľkomeštiactvo sme nemali. Nemali sme totiž veľké mestá.
        Elitou veľkomiest bola a je buržoázia. Tá buržoázia, čo zvíťazila vo Veľkej francúzskej revolúcii pod heslom Sloboda, rovnosť, bratstvo. My, obyvatelia malých miest, sme mohli presadzovať len slobodienku, rovnôstku a bračekovstvo. Veľké idey v malých pomeroch. Neboli sme buržoázia, ale malomeštiaci. V ústach nositeľov pokroku, učeníkov Marxa a Lenina, to už ani nebolo označenie triedy, ktorú treba zlikvidovať, ale nadávka. Kto sa znepáčil, bol označený za malomeštiaka. Bol to rozsudok. Boj proti malomeštiactvu bol ústredným heslom revolučného davu. Ak spisovateľ napísal knihu, ktorá sa nepáčila ústredným orgánom, obvinili ho, že podľahol malomeštiackym predsudkom. Ak napísal knihu, ktorá sa páčila, pochválili ho, že odhalil malomeštiacke predsudky. Malomeštiacke predsudky. Viseli nad našimi hlavami ako Damoklov meč. Boli jednou z najsilnejších zbraní triedneho boja. Malomeštiactvo bolo treba zničiť ako triedu. Ale to nestačilo. V malomeštiakoch, ktorí už boli zlikvidovaní a prešli na stranu víťazov, sa ešte občas ozvali nápevy starej melódie, takže by sme mali byť ostražití a nedovoliť, aby melódia zaznela priveľmi nahlas.
        Čo vlastne boli tie malomeštiacke predsudky, tá brzda pokroku, ten neuralgický bod na ceste k novému človeku? Všeličo. Vlastne všetko, čo sa hodilo, ak ste niekoho chceli zničiť. Malomeštiactvo, to bol argument, ktorý možno spočiatku mal aj nejaký konkrétny obsah, ale časom sa zmenil len na označenie s negatívnym znamienkom. Malomeštiak bol ten, kto mal odlišné názory. Malomeštiak bol aj ten kto mal vôbec nejaké názory. Spočiatku po februári v revolučnom opojení boli znaky malomeštiactva čitateľné. Malomeštiakom bol môj otec. Po prvé: bol vysokým úradníkom Tatra banky, predstaviteľky kapitálu. Po druhé: nosil oblek. Ba čo viac, ako sa voľakedy hovorilo, každý rok si dal ušiť nový oblek. Nosil klobúk značky Borsalino. Zdravil pozdravom Maucta. Celé detstvo som netušil, že toto tajomné slovo znamená Má úcta a je to pozdrav importovaný z Čiech. Každý deň si krémoval topánky a večer ich natiahol na kopyto. V nedeľu predpoludním chodil so mnou na prechádzku popri Dunaji. Ja ako začínajúci malomeštiak som musel chodiť na klavír a angličtinu. Čítal som pravidelne a bez donútenia dobrodružnú a inú literatúru. V nedeľu som musel nosiť biele podkolienky a niekedy aj matrózky, čo vo mne vzbudzovalo pochybnosti, či patrím k tej správnej triede. Raz som bol s matkou v cukrárni, a keď sme odchádzali, uchmatol som keksík, položený v miske na pulte. Na ulici som ho hrdo ukázal matke. Vzala ma za ruku a musel som ísť keksík vrátiť. Odvtedy som nič neukradol.
        Život našej spoločenskej triedy bol fádny, stereotypný, ale mal pevné pravidlá. Kto na nich vyrastal, tomu to už ostalo. Revolucionári odvrhli pravidlá aj klobúky. Po čase sami začali nosiť klobúky, ale na pravidlá zabudli. Taký je osud malomeštiactva v týhto ďahoch, ako by povedal môj starý otec.

Zdroj: Milan Lasica  Bodka 2,  Forza Music 2009
-------------------------------------------------------------