Noc prvá
Po páru podaniach rúk, krátkych pohľadoch už vieme koho ako osloviť, na koho ako zavolať... Z neznámych sú známy. Ale pomaly.
Z tlupy hrajúcej „vyvoleného“ žolíka sú zrazu dva tábory. Sedmáči odstúpili zo spoločenstva. Trochu okopávame sa, púšťame hlášky... Žolík pomaly sublimuje na sety. Časom aj to niektorých omrzí. Zrada! Obchod nám zavreli.
Hromadný únik nič nezastaví. Sťa hladné levy idúce priamo za potravou. Očarený tajomnosťou miesta, púšťame sa do večere. Dobrú chuť!
Napapkaný do sýtosti kráčame z jedného raja do druhého. Aspoň trochu zoznámiť sa s prírodou, v ktorej prežijeme nemálo času. Pár úsmevov do aparátu, úteky, pády, skrýše, výkriky, násilie... ale nie, len preháňam, nebojte ;)
Kotvíme pri kofole, kalčete, biliarde... Zábava nás nemíňa. Loptičky jedna za druhou rovno do bránky. Pár ľudí pod stolom. Ťažké pestrofarebné gule bielej nedokážu ujsť.
Deň prvý
Cestička vinúca sa skrz polia. Štyria v zelenom. Kráčajú sebavedome, skrývajúc všetky pocity. Vedia, že most ich rozdelí. Stalo sa. Sme dve. Ja a...Flu. Samé uprostred neznámych končín. Mapa. Čo by sme bez teba robili???
Krokmi nebadateľne výrime prach pre nás novej cesty lemujúcej samotný veľký, mohutný Hornád. Skaly, reťaze, stupačky, rebríky, mosty... Pohľad, ktorý stojí za to. Tak tohoto je schopná príroda.Nnemám slov.
Trochu meníme terén. Teda on sa mení... Pomaly utekajúc, pohľadmi skúmajúc každučký kúsoček. Roklina ako má byť - asi... Aj hľa. Dúhový vodopád. Ehm... Kde je voda???
Konečne. Sme v cieli, teda na jeho začiatku... Priamo pred nami čnie sa Sokolia dolina. Na čo vlastne čakáme??? Hop-šup odhaliť jej záhady!
Ehm... toto je chodník? Ten vyschnutý potok? Si si istá? Nestratili sme sa? Značka? Ako vážne? Rebrík? Predsa ideme dobre. Zvláštne. Ja čakala miliónmi topánok vyšľapanú cestičku a namiesto toho „podskakujem“ skrz po vode túžiacom žliabku. Skláňam hlavu pred mohutnými kmeňmi stromov.
Vodopád. Resp. snaha oň. To už dlhotrvajúce sucho ničí tieto monumenty. Stretávame živého tvora nerodu Homo sapiens sapiens. Malý huňatý schvostík ukazuje nám svoje zručnosti.
O pár krokov ďalej... Brutálny pohľad. Preobrovský vodopád. Kadiaľ vedie cesta, snáď nie. Ale áno. Rovno hore tým braliskom. Po rebríku, ktorý sa mi podarilo nakopať. A ďalší a ďalší a ďalší... Napíšem petíciu!!! Už nikdy žiadne rebríky!! No a onedlho naďabíme na... ďalší... poteší...
Osvieži a prekvapí nás dážď - ihličia. Toto je dolina??? Asi he.. Zvažujúca sa na hor. Chcelo by to hm... sprchu. No tú stíhame tak najskôr po večeri. Ach jaj. Ale aspoň sa o ňu nebudeme musieť biť :)
Komentáre