Časť druhá s príznačným názvom ... Nemocnica   

Vraj je to každého osobná vec, keď sa okolo neho niečo deje, tak prečo sa mi všetci tak strašne snažia pomocť? Sú to predsa len moje problémy a aj keby som s nimi vyrukovala von na svetlo sveta, tak im to môže byť kradnuté. Ale nie je. Vraj mám šťastie, že mám toľko dobrých a ochotných ľudí okolo seba, ale mňa to hnevá. Ja mám svoje problémy a nik iný do nich nemusí strkať nos. Šomrala si Kiara idúc po dlhej chodbe nemocnice. „Kiara! Počkajte chvíľu.“ Keď sa obzrela, stál za ňou poručík Hariss. Prevrátila očami a pokračovala. Klepot topánok sa ozýval zo všetkých strán. „Stojte!“ chytli ju za ruku a potiahol. „Dajte mi pokoj. Ja o vašu starostlivosť nestojím. A vravela som vám to už minule, tak choďte preč. Nechajte ma žiť môj život.“ Takéto slová počúval takmer zakaždým, keď ju stretol, ale tie dnešné ho prikovali do zeme. Mlčky sledoval ako jej kroky smerujú k východu. Rozopol si uniformu a odkráčal do ordinácie doktora Franka. Tam sa dozvedel ako je na tom Kiara a že ak so sebou niečo nespraví, tak ostane jej dieťa postihnuté. A najväčšia pravdepodobnosť je, že Kiara si ho asi ani nenechá. Akonáhle sa narodí poputuje do domova. Pri takýchto slovách sa Harissovi rozbúchalo srdce, hrdlo stiahlo na malú úžinku a nedovolilo vypustiť ani jediné slovo."Čo len bude ďalej?" To jediné mu mihalo hlavou. Ale ona tvrdohlavo odmietala jeho pomoc. Doktorovi sa poďakoval, podal mu ruku a zapol si naspäť svoju uniformu. Vo dverách sa ešte raz otočil, akoby chcel zabudnúť na všetko, čo mu doktor povedal. Povzdychol si a odkráčal tam, kde videl miznuť tieň Kiarinej postavy. So sklonenou hlavou a miliónmi myšlienok podišiel k svojmu služobnému autu. Nasadol doň a naštartoval, no nikam nešiel. Sedel a rozmýšľal ako presvedčí Kiaru, aby prijala jeho pomoc. Spomedzi kopy mrakov sa odrazu začalo predierať slnko. Jeho posledná nádej. „Mám to,“ vykríkol od šťastia. Zaradil jednotku a odišiel smerom ku policajnej stanici.