No nereagovali by ste takto - takisto?

   Kým som dlhý čas pracoval na linke v starej pozinkovni iba sám, tak na výrobných poradách som vyjadroval svoju nespokojnosť s takýmto stavom. (Totiž, tí, ktorí odišli do dôchodku, tak vedenie už za nich neprijalo ďalších zamestnancov). Chápem, zabŕdnuť do „osieho hniezda“, hlavne keď v ňom najmä za bývalého režimu na vstupe obidvoch liniek pracovali až šiesti zamestnanci, tak to je možno trochu problematické...

  Pochopiteľne nikomu z vedenia prevádzky neimponuje zamestnanec, ktorý im narúša ich stereotyp a za každú cenu ich tlačí k tomu, aby sa viac rozhýbali. Takže bola to iba otázka času, kedy mi zatvoria ústa.

   Nepochybujem o tom, že jedným z argumentov pre ktorý som bol prvý krát potrestaný, tak bol to práve ten, že od prvého dňa čo som nastúpil pracovať na starú pozinkovňu, tak som takmer denne vedúcim manažérom prevádzky vytýkal nedostatky, ktoré boli na „našich linkách“, a ktoré veľmi úzko súviseli s OBP. Takže veľmi často tam hrozilo nám zamestnancom, že sa nám stane úraz. (Bohužiaľ aj mnoho sa ich stalo, ale stávalo sa, že my zamestnanci sme nechceli mať zbytočné opletačky a preto tie úrazy neboli vôbec zaevidované). Dôvod prečo to bolo tak? Hádam ho ani nemusím uvádzať. Ale pre nezainteresovaných aspoň toľko: majster, keď musel nahlásiť, alebo zaevidovať úraz, tak sa robili okolo toho „až prehnane veľké vyšetrovania“. Pochopiteľne, že z toho dôvodu sa radšej každý snažil vyhnúť vypočúvaniam, ktoré sa takmer dali porovnať s tými, ako to robia na polícii.

  Ale azda tým najväčším argumentom pre ktorý ma vedenie závodu nemalo v láske bol ten, že ja som majstrom a vedúcim prevádzok takisto takmer dennodenne vytýkal, že pokiaľ urýchlene nezačnú v tejto oblasti konať a my budeme musieť naďalej pri práci postupovať takým spôsobom, že v mnohých prípadoch budeme porušovať bezpečnostné predpisy, tak ja s tým vyrukujem pred prezidentom spoločnosti. Skutočne sme často porušovali OBP iba preto, aby sme nemuseli často odstavovať linky. Boli by časté prestoje, oveľa menej pozinkovaných zvitkov by sa bolo vyrobilo a potom by „Američan“ mohol spozornieť, že tam skutočne nie je všetko s kostolným poriadkom. No a toho sa naši vtedajší manažéri najviac báli, (ako sa zvykne hovoriť) báli sa toho, ako čert kríža.

 No aby som až príliš neodbočoval, tak vám hneď v úvode musím uviesť, že som bol vedením závodu dvakrát potrestaný tzv. fialovým zápisom a týmto spôsobom ma vedenie závodu pripravilo o 70 000 korún. Tak trochu šťastím pre vtedajšie vedenie bola tá skutočnosť, že po tých dvoch trestoch som sa skutočne bál „vyskakovať“ a naďalej poukazovať na nedostatky, ktoré veľmi silno súviseli s OBP. (Stačilo totiž, aby mi našili ešte jeden zápis a letím medzi tých, ktorí teraz prespávajú pod mostami).

  Napríklad nožnice na linke na ktorej som pracoval boli v takom dezolátnom stave, že pri ich strihaní som zažíval infarktové stavy. A toto bolo už od čias môjho nástupu v auguste 2004 a zakaždým, keď už boli ich nože tak rozladené, že keď sme mali v linke napr. plechy hrúbky pod 0,5 mm, tak už dosť často neprestrihli zvitok až do úplného konca. A čo čert nechcel práve mne sa prihodil úraz „vďaka tým rozladeným nožniciam. (Ja, keď som vytýkal majstrovi, že prečo nám zámočníci nenastavujú častejšie nože na nožniciach, tak ten iba odvrkol – nastav si ich sám. Bol to začarovaní kruh. Ešte za hlbokej totality si totiž sami vstupári rozhýčkali zámočníkov, a to tým spôsobom, že keď chceli ušetriť a v domácnosti potrebovali niečo pri svojom kutinárstve a svojich koníčkoch vylepšiť, tak zámočníci im „nenávratne“ poskytli nejaké náhradné diely, alebo im vyrobili nejaký prístroj, no a potom už mohli počas zmeny vegetiť, lebo vstupári im ukázali, že oni si to vedia urobiť sami. Háčik bol iba v tom, že v tých časoch bolo na vstupe podstatne viac zamestnancov a druhým a to nie menej závažným dôvodom bola tá skutočnosť, že sa aj vyrábalo podstatne menej zvitkov, takže vstupári nemali žiadny problém linku kedykoľvek odstaviť a nastaviť si nože na nožniciach.

  No, čo čert nechcel, práve ja, keď som jedného dňa odoberal spod nožníc odstrihnuté plechy a kládol som ich na vozík vedľa linky, tak som pri tejto činnosti utrpel úraz. Všetko išlo hladko, ale iba dovtedy, kým sa jeden plech neprestrihol úplne po celej šírke zvitku. Môj kolega (vtedy bol aj odborársky úsekový dôverník a uvádzam to tu iba preto, že práve on, ako funkcionár mohol to rozvíriť, aby sa začalo neodkladne riešiť nedostatky na pracovisku), ten sa spoliehal, že plech je normálne odstrihnutý a tak tlačidlom na ovládacom panely spravil klasický a pre nás celkom bežný úkon, aby sa zvitok posunul zhruba o ďalšie dva metre, (strihalo sa dovtedy kým nebola požadovaná hrúbka plechu – či už na začiatku, alebo konci zvitku, aby sa potom mohol z ďalšej odvýjačky zváračkou zvariť končiaci zvitok s novým začínajúcim zvitkom. (Nezainteresovaným iba na vysvetlenie – každý vyvalcovaný zvitok mal svoj začiatok, ale aj koniec podstatne hrubší ako bola uvádzaná hrúbka plechu, lebo na „štvorstoličaku“ ani nie je možné od začiatku dokonca vyvalcovať plech tak, aby zhruba 80 metrov na jeho začiatku a podobne aj na konci bola taká hrúbka plechu ako počas celej jeho dĺžky) ale ten neodstrihnutý plech, keď sa zvitok dal do pohybu – ten vymrštilo do strany smerom k mojej tvári, priamo vo výške mojich očí, takže plech veľkou silou narazil do mojich okuliarov, a to až tak, že mi trhlo hlavou, ako keby ma boxerista „pohladil“ svojou boxerskou rukavicou.  

  Jedným veľkým šťastím bolo, že som mal ochranné okuliare, a nie hocijaké – zamestnávateľ sa vtedy „buchol poriadne po vrecku“, lebo iba jediné okuliare vtedy stáli 7 000 korún. (V konečnom dôsledku sme si ich ako zamestnanci aj tak zaplatili my sami, lebo „Američan“ nám to zrátal pri variabilných položkách).

  Rozbité sklíčko mi spravilo podobnú ranu ako ten, ktorého som už v úvode opísal. No vďaka kovovému rámu som neprišiel o oko. Ani teraz si radšej nechcem predstaviť, čo by urobil „Američan“ už vtedy, keby sa o tom dozvedel. A to už ani nehovorím aké čistky by sa konali na prevádzke keby som v tej chvíli prišiel o oko.

  Ale tento môj úraz sa ani zďaleka nedá porovnať s tým pri ktorom v tom istom roku jeden z našich kolegov prišiel o dva prsty na ruke a to tiež iba „vďaka tomu, že na linke nebola rovnačka plechu, ktorú sme už roky požadovali, ale naše vtedajšie vedenie sa vyhováralo, že „Američan“ ich núti šetriť nákladmi na výrobu a že iba samotný projekt rovnačky by stál 1 000 000 korún. Takže aj v tomto prípade a to podstatne závažnejšom by padali hlavy. Avšak  „tichou dohodou“ vedenie sa so zamestnancom dohodlo, preradili ho po jeho vyliečení pracovať na oveľa menej namáhavé miesto na inú prevádzku, ale za tú istú mzdu, akú poberal aj pred svojim úrazom. No a tak sa to ututlalo. (Najsmutnejšia na tomto všetkom bola tá skutočnosť, že hoci bezpečnostní technici uviedli do protokolu tohto spomenutého úrazu, že bezpodmienečne na linke musí byť zabudovaná rovnačka plechu, ale manažéri to taktický ignorovali. Síce na oko na linku dali namontovať „vynález storočia“ niektorého veľmi snaživého projektanta, ktorý sa ani neporadil so vstupármi ako by to malo byť, aby to jeho „veľdielo“ plnilo svoj účel a tak už po pár dňoch, keď sa vedenie závodu presvedčilo o tom, že to stojí za veľké Ho..., tak to dali odstrániť a potom takmer dva roky (až do môjho odchodu z USS) tam už znovu nebolo nič a robilo sa starou klasikou – podkladaním oceľových tyči a zbytočným riskovaním, takže skoro na každej zmene hrozilo, že znovu tam mohol prísť niekto o prsty.

  Hoci to nebol definitívny koniec, čo sa úrazov týka – a musím podotknúť, že úplne zbytočných, lebo by nebolo muselo k nim prísť, keby si vedenie závodu zobralo naše požiadavky viac k srdcu a začalo ich urýchlene riešiť. Totiž iba pár mesiacov pred mojim odchodom sa jednému z mojich kolegov stal ďalší a úplne zbytočný úraz, lebo si porezal na plechu ruku a príčinou tohto úrazu bolo to, že keby tam bola tá už spomenutá rovnačka plechu, tak sa to nemuselo stať.

  Ale to už radšej nejdem ďalej rozoberať, lebo ja keď aj už nie som viazaný etickým kódexom, tak veľmi dobre viem čoho všetkého je „Američan“ schopný, len aby ubránil dobré meno svojej firmy.